Autor je analytik platformy Budovy pre budúcnosť
K serióznej debate o ukončení závislosti od ruského plynu nás prinútil až ten najagresívnejší akt, akým je vojnový útok na našich susedov. Energetické stratégie krajín EÚ ešte donedávna počítali s ruským plynom ako s nemálo významným dielikom energetického mixu v najbližších rokoch.
Na postupný odklon sme sa ako člen EÚ odhodlali vďaka spoločnému plánu Európskej komisie pred pár týždňami. Samostatné kroky na ukončenie závislosti od ruského plynu už ohlásili aj Nemecko, Poľsko, Litva či Taliansko.
Slovensko to nemá jednoduché. Patríme ku krajinám EÚ, ktorých hospodárstvo z veľkej časti stojí na ruskom plyne, rope či jadrovom palive. Vyhlásenie našich lídrov, že aj my sme pripravení seknúť s ruským plynom, aj keď to ako krajina pocítime výraznejšie než ostatní členovia Únie, by však mohlo poslúžiť ako dôležitý signál všetkým spojencom.
Za politickým záväzkom posväteným vrcholnými predstaviteľmi však musí stáť jasný plán ako na to, ideálne v podobe záväzného akčného plánu pripraveného pod krídlami predsedu vlády. Nebolo to dávno, čo sme si vyskúšali, že ak koordináciu agendy s najväčšou politickou prioritou, v tom čase plánu obnovy, vezme do rúk premiér a jeho úrad, ide to svižnejšie, než by ste čakali. Dnes pred nami stojí nová bezprecedentná úloha, v ktorej by mohol premiér opäť ukázať svoje líderstvo.
Veľkú úlohu zohrá energetická efektívnosť
Plán na odklon od ruského plynu by mal predstavovať kombináciu opatrení v podobe diverzifikácie nových zdrojov plynu a znižovania spotreby plynu ako takého.
