Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
V Pasoliniho filme Teoréma sa hrdina uprostred davu zoblieka a nahý odchádza do púšte. Púšť bola vždy príťažlivá pre ľudí, ktorým ľudská civilizácia tak trochu trčala v krku. Antoine de Saint-Exupéry vedel o púšti svoje.
Tam, kde sa piesok zdá ľahký ako vzduch, ale tomu, kto ho dýcha, prináša smrť, žijú bytosti, ktorým v krku netrčí nič. Voda, jedlo aj vzduch sú pre ne vzácnym darom, ktorým celkom prirodzene šetria.
Žijú tam napríklad feneky, slimáky a kaktusy. Slimáky jedia kaktusy. Ale zjesť ich celé? To je pre slimáky tabu! Nielen preto, že kaktusy majú pichliače. Slimáky totiž tie kaktusy popritom, ako ich požierajú, aj opeľujú. Keby ich zjedli celé, kaktusy by sa nerozmnožili a slimáky by rýchlo pošli hladom.
Feneky, to sú také malé líšky s veľkými ušami, sa zasa kŕmia slimákmi. Ale zjesť ich všetky? To je pre feneky tabu! Ak by to učinili, slimáky by sa nestihli rozmnožiť a feneky by raz-dva zakapali.
Šelmy, mäkkýše aj rastliny si takto medzi sebou udržujú vzájomnú úctu. Majú ju vrodenú.
Aj my ju máme vrodenú.