Autorka je redaktorka českého Deníka N
Je možné sedieť v drahom kresle a písať analýzy o tom, kto vyprovokoval vojnu o Ukrajinu a ako celú tú krvavú záležitosť ukončiť. No posedenie v preplnenej pivnici, kde je strach hustý, že by sa dal krájať, a vzduch cítiť potom, ktorý sa leje z vydesených tiel ako vodopád, žiadne štúdium vojenských máp a videí z frontovej línie nenahradí.
Píšu mi stovky ľudí a mnohí z nich tápu. Chcú vedieť, kde je pravda, a na zložité otázky týkajúce sa Ukrajiny žiadajú jednoznačné a jednoduché odpovede.
Po tú odpoveď však treba na Ukrajinu zájsť. Byť svedkom raketového útoku, ktorého cieľom bolo ktoviečo, ale výsledkom je sedem mŕtvych civilistov, mechanikov autodielne.
Nie, na ruskej rakete v rade vetchých budov vedľa železničnej trate, ktorá by mohla byť strategickým cieľom, ale zostala ušetrená azda vďaka zlému zameraniu, nie je nič zvláštne a po takmer dvoch mesiacoch vojny by som to nespomínala.
Čo mi však môj mierne oneskorený pobyt na Ukrajine priniesol, je poznanie, že ruská lož je ešte nehanebnejšia, než som si dokázala predstaviť. A že jedinou obranou proti nej je osobná prítomnosť na mieste nešťastia.
Kde sú hranice ruskej lži?
O pol deviatej ráno 18. apríla dopadla ruská raketa neďaleko centra západoukrajinského Ľvova. Boli sme kúsok odtiaľ a na mieste nešťastia skoro prví. Vyfotili sme horiace obchodíky, nešťastných príbuzných, plačúcu majiteľku autoservisu a vyspovedali svedkov, ktorí rozprávali, že hlavnou zbraňou obetí boli skrutkovače a hevery.
O pár hodín sa v ruských médiách objavilo podrobné zhrnutie diania na Ukrajine za 18. apríl podpísané ruským ministerstvom obrany. Prvým bodom je správa o raketovom útoku na Ľvov, kde zničili „veľké logistické centrum“, v ktorom Ukrajinci zhromažďovali zbrane z USA a krajín EÚ.
Kto nevidel, neuverí.
