Autorky sú analytičky
Svedectvá o tom, že vojaci ruskej armády znásilnili stovky ukrajinských žien, neustále pribúdajú. Dočkajú sa obete spravodlivosti alebo sa k ich fyzickým a psychickým traumám pridá ďalšia z faktickej nedotknuteľnosti páchateľov?
Predstavujeme si to jednoducho: „Veď sa to evidentne stalo. Sú na to dôkazy, haldy nahrávok a textov. Sú na to svedkovia a svedkyne. Sú známe tváre a niekedy aj mená vojakov, ktorí to urobili. Aj ich veliteľov a konštruktérov vojny. Nič nebráni, aby o rozsahu viny a výške trestu rozhodol súd.“
Veď hej. Tu niekde by mal byť základ.
Lenže ktorý súd prinesie satisfakciu preživším a ich rodinám a vráti dôstojnosť tým, ktoré to neprežili, tým, že rozhodne o vine a treste?

Ako pobežia mesiace či dokonca roky (lebo toľko to trvá), podstatu hľadania spravodlivosti môžu prekryť rýdzo formálne otázky a problémy. Napríklad, ako sa tí, čo znásilnenie spáchali, dostanú pred súd? Ak stihnú odísť z územia Ukrajiny, vydá ich Ruská federácia?
Tá, ktorá na Veľkonočný pondelok odovzdala štátne vyznamenania mäsiarom z Buče?
Bezmocní zoči-voči zlu
Alebo sa ich pokúsi stíhať sama (čo znie naozaj ironicky v krajine, kde od roku 2017 platia zákony bagatelizujúce násilie na ženách a deťoch a ktorá v roku 2016 odstúpila od Rímskeho štatútu, na základe ktorého bol založený Medzinárodný trestný súd).