Autor je výskumník Európskej rady pre zahraničné vzťahy, pôsobí v Ústave politických vied SAV
Ruská vojenská agresia má pre Európsku úniu, ale aj ďalšie západné krajiny symbolický význam, pretože stelesňuje útok na základný hodnotový systém, ktorý reprezentujú. Je to útok na hodnoty a princípy liberálnej demokracie, ľudských práv, slobody a právneho štátu, teda na jej normotvorné základy.
Zároveň sa zdá, že členské štáty EÚ sa rozhodli odpútať od niektorých tabu, ktoré sprevádzali históriu európskej integrácie. Vojna na Ukrajine tak poodhalila prinajmenšom tri zásadné smery, ktorými sa môže uberať budúcnosť integrácie.
Prvým zásadným zlomom je použitie Európskeho mierového nástroja (EPF) na dodávku zbraní pre tretiu krajinu, zvýšeného z pôvodne plánovaných tridsaťjeden miliónov eur na päťsto miliónov.
Zakladajúce zmluvy zakazujú použitie peňazí zo spoločného rozpočtu na financovanie operácií vojnového charakteru, takže EPF financujú členské štáty mimo viacročného finančného rámca. Preto sa zdá EPF ako funkčný nástroj, ktorý možno zvýšiť až do päť miliárd eur.
Aká reálna je početnejšia Únia?
Únia už v minulosti použila EPF na dodávku vojenskej pomoci partnerským krajinám alebo na financovanie vojenských misií v zahraničí, ale na nákup smrtiacich zbraní pre tretiu krajinu bol použitý prvýkrát.
Druhou dôležitou vecou je, že sankcie sa stali integrálnou súčasťou európskej zahraničnej politiky.
Atrament na podpise piateho balíka sankcií proti Rusku ešte ani neuschol a už sa špekuluje o tom, ako šiesty balík koncipovať tak, aby primárne zasiahol energetický sektor.
Prijatie komplexu sankcií v priebehu necelých dvoch mesiacov je demonštráciou toho, že napriek výhradám k nekonzistentnosti spoločného postupu v zahraničnej politike sú členské štáty v čase krízy schopné postupovať koordinovane a jednotne, čo robí z EÚ dôležitého aktéra medzinárodných vzťahov.
Tretím dôležitým aspektom je (aspoň rétorické) naštartovanie otázky rozširovania.
Na februárovej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii francúzsky prezident Macron naznačil zmenu postoja po tom, ako kritici ešte v roku 2019 vyčítali Francúzsku pozastavenie otvorenia prístupových rokovaní so Severným Macedónskom. Toto oznámenie bolo o to prekvapivejšie, že Francúzsko bolo k ďalšiemu rozširovaniu Únie tradične skeptické.
V kontexte dnešnej situácie sa dá predpokladať, že dôraz na konštruktívnejší prístup k rozširovaniu bude zaznievať aj z krajín strednej Európy, čo sa začína ukazovať aj v spojitosti so snahou začať zrýchlené rokovania o vstupe do EÚ s Ukrajinou.
V otázke rozširovania je EÚ zaseknutá už niekoľko rokov, a to najmä pre dva prelievajúce sa trendy: členské štáty sú k rozširovaniu čoraz skeptickejšie a zároveň reformný progres v kandidátskych krajinách stráca na sile.
