Autor je prekladateľ a publicista
Puk je pred prázdnou bránou. Brankár leží meter od neho a nemôže sa hýbať. Trvá to tri sekundy, ale tí, ktorí si to všimnú, majú pocit, že prešli tri hodiny. Všimne si to však málokto; zápas pokračuje.
Je to malý štadión a ani ten malý štadión nie je plný. Ani spolovice. Vlastne ani z tretiny. Prišlo možno stopäťdesiat, prinajlepšom dvesto divákov, viacerí z nich výrazne opití aj napriek tomu, že je skôr neskoré popoludnie ako večer. Cez prestávku medzi tretinami si zájdu po ďalšie pivo, slabší si dávajú čaj. Zima je dnu aj vonku.
Pred zápasom, pred tými stopäťdesiatimi, prinajlepšom dvoma stovkami divákov, je krátky ceremoniál: na ľade sa objaví honorácia – splnomocnenec pre šport, primátor, šéf klubu. Keď baletným krokom kráčajú po ľade, šmýka sa im a potom povedia všetko, čo majú povedať.
Potom sa na tom malom štadióne pred prinajlepšom dvoma stovkami divákov hrá: je to boj. Všetci do toho dávajú všetko a myslí sa tým, že naozaj všetci do toho dávajú naozaj všetko; títo bezmenní hráči, niektoré mená poznáte a zvyšok ste nikdy nepočuli.
Snažia sa, zrážajú sa, padajú, ležia, navzájom sa dvíhajú a uisťujú sa, že sú v poriadku, ale vzápätí sa už zase snažia a zrážajú a padajú a ležia a pomedzi to prihrávajú a strieľajú a brankári puk chytajú, ale ešte častejšie ho vyrážajú, a to všetko s nesmiernym odhodlaním, takže je jasné, že toto nie je len šport, ale že to je bez ohľadu na výsledok víťazstvo odhodlania a vôle, už len to, že sú tu, na tomto štadióne, a robia to, čo robia.
Potom príde strela
Brankár hostí sa po nej hodí a vyrazí ju, ale zároveň padá, fyzika nepustí, takže puk síce vyrazí, ale ten ho preskočí; no a brankár teda leží a puk leží tiež, akurát, že pred prázdnou bránou meter od neho a on sa nemôže hýbať, lebo je od pása dole nehybný a toto je vlastne parahokej, aha, to sme zabudli povedať, takže sa pohybuje pomocou takých akoby sánok na korčuliach a je k nim pripútaný – sú pripútaní k sebe a sú jedno.
