Vládny boj s infláciou je prípadová štúdia o tom, aká obrovská môže byť priepasť napríklad medzi zahraničnopolitickou a ekonomickou kompetenciou vlády.
Okolnosťou, ktorá by aspoň sčasti pardonovala 260 miliónov na tento rok a miliardu na budúci, nie je ani všadeprítomná hystéria, ktorú okolo zdražovania bičuje opozícia a iné neštátotvorné živly.
To, že 20 rokov taká drahota nebola, je iste problém, ale nie dôvod, aby vláda infláciu ďalej rozdúchavala. A privolávala tak ďalšie púšťanie žilou tým verejným financiám, ktoré majú od Eurostatu plaketu najhoršie udržateľných v celej EÚ.

Zvyšovanie nominálnych príjmov totiž garantuje, že reálny životný štandard obyvateľstva neklesne pod úroveň neskorých desiatych rokov (2018, 2017, 2016?). Ktoré, všakáno, neboli žiadny sociálny armagedon. Skôr naopak, bolo to prostredie zvyšovania reálnych miezd a nizučkej inflácie. Takže po desiatich rokoch stúpajúceho životného štandardu niet dôvodu blázniť z troch rokov poklesu.