Bol prvý máj, kvitol orgován a Československá socialistická republika sa vyobliekala do béžových baloniakov a každému pridelili nejaké mávadlo.
Osobne som nenávidela holubice mieru, boli fádne, ale krstná mama väčšinou vyfasovala na poľnohospodárskej škole to strapaté z krepového papiera, čo pripomínalo portviš, bolo vo farbách štátnej vlajky, príjemne šušťalo a dalo sa rozobrať. Paličku babka skúrila a s tými papierikmi bola zábava na sto spôsobov.
Tribúna stála na Leninovej triede, vynímala sa ako červená plachta s hrôzostrašnými čiernobielymi portrétmi syfilitika Lenina a prvého robotníckeho prezidenta alkoholika a ďalšieho syfilitika Gottwalda. Husák v ich spoločnosti vyzeral takmer bezúhonne.
Na tribúne posedávala alebo postávala mestská a okresná honorabilita, pred sebou mali oranžové a žlté malinovky a netreba pochybovať, že potajme kolovala domáca. Museli chľastať, ako inak by prežili defilovanie transparentov s duchaplnými textami typu „So Sovietskym zväzom za mier a odzbrojenie na celom svete“?
