Autorka je sociálna antropologička, pracuje v Sociologickom ústave SAV
Krízové momenty nasvecujú slabé miesta spoločenských usporiadaní. Hoci sa krízy ťažko prežívajú, dávajú nám šancu jasne sa na takéto slabé miesta pozrieť a niečo s nimi urobiť. Posledných pár rokov nám ich nachystalo hneď niekoľko. Ešte sme sa nespamätali z covidu-19 a prišla vojna na Ukrajine.
Počas niekoľkých vĺn pandémie sme si na vlastnej koži museli vyskúšať to, čo sme teoreticky vedeli – náš zdravotnícky systém je podvyživený. Máme málo zdravotných sestier aj nemocničných lôžok. Ľudia pracujúci v zdravotníctve sú zle platení a často odchádzajú – či už zo zdravotníctva, alebo do zahraničia.
Pandémia nesťažila prácu len lekárom a sestrám pracujúcim na covidových oddeleniach. Štandardne vyťažená detská psychiatria praskala vo švíkoch a poskytovala starostlivosť len najvážnejším prípadom, v už bežne plných pneumologických ambulanciách výrazne narástli počty pacientov, pôrodné asistentky a sestry na neonatológii slúžili ešte viac zmien než zvyčajne, lebo museli vytvoriť samostatné priestory pre rodičky a novorodencov s covidom.
