Dynamicky sa rozvíjajúce Slovensko dynamicky rozvíja aj právny nihilizmus a aroganciu všemocného kapitálu nad celkom prirodzenými, logickými a normálnymi právami občanov.
Že chodník slúži na chôdzu, vyplýva nielen z pomenovania, ale aj z elementárnej logiky, ktorá vyhradzuje osobitne priestor pre chodcov a osobitne priestor pre dopravné prostriedky. Nie tak na Slovensku a v jej stolici - hlavnom meste. Autá beztrestne parkujú na chodníkoch a úbohý chodec sa sotva pretlačí v škáre medzi zaparkovanými vozidlami a fasádami domov. Beztrestne preto, že vozidlo môže byť a občas aj je odtiahnuté či "zapapučované", iba keď bráni v doprave iným autám, nie keď bráni v pohybe chodcom či nebodaj chodkyniam s kočíkmi. A tak si šoféri v slovenskej stolici bezstarostne parkujú na chodníkoch. Nie tak v susednom Rakúsku. Tam si netrúfnu zaparkovať čo len jediným kolesom na krajíčku obrubníka, lebo vedia, že ich nemilosrdne čaká mastná pokuta.
Je pozoruhodné, ako sa pri prechode rakúskej hranice z tých istých dôvodov ako šibnutím čarovného prútika menia slovenskí dravci ciest na pokojných baránkov, disciplinovane sa posúvajúcich päťdesiatkilometrovou rýchlosťou rakúskymi obcami. S výnimkou niektorých ústavných činiteľov, ktorí sa nazdávajú, že aj v Rakúsku pre nich platí výnimka ako v domácom pašalíku. Taký Pavol Rusko o svojej spanilej jazde rozpráva s furiantskou bodrosťou a doma sa mu to nielen prepečie, ale ešte mu to zvyšuje popularitu - nedodržiavať predpisy, to sa u nás cení vysoko!
Nejakí frajeri
Pred časom som sa vrátil z cudziny, a vtedy zakaždým s reflexom pavlovovského psa zamierim k Dunaju, nadýchať sa domovskej atmosféry. Kráčam si od Nového mosta proti prúdu, keď tu zrazu vidím spúšť. Desiatky stromov až po Park kultúry a oddychu (PKO) vyrúbaných a popílených, lavičky zlikvidované, promenáda zničená. Staršia dáma opierajúca sa o francúzsku barlu - sadnúť si už nemá kde - ma informuje, že to tu včera za pol dňa "zmákli" nejakí frajeri za asistencie polície, ktorá celú promenádu obkolesila červeno-bielou páskou, ako keď sa pri vyšetrovaní ohraničuje miesto zločinu. "Tak vidíte," vravím jej, "už sa pátra po zločincoch, ktorí spáchali toto vandalstvo." Dáma sa na mňa pozrela, akoby som spadol z Mesiaca alebo prinajmenšom prišiel z Rakúska - "Že pátra! Tú pásku tu natiahli a priestor strážili pred ľuďmi, ktorí by nebodaj chceli brániť stromy."
Teraz už nikoho strážiť netreba, kusy červeno-bielej pásky poletujú vo vetre a hadia sa po zdevastovanej promenáde. Ani tí frajeri s motorovými pílami, ani ich policajní ochrancovia si nedali tú námahu, aby pásky po sebe upratali. A tá rozdrapovačná finančná skupina, ktorá pozemky skúpila a frajerov i policajtov si objednala, tá by si svoje "čisté ruky" nejakým upratovaním už vôbec nešpinila.
Stáročná lipa
V tej chvíli som si spomenul na ochranárov, ktorí ešte za komunizmu vlastnými telami bránili stáročnú lipu na nádvorí rozľahlej budovy na Kapitulskej ulici. Vtedy tiež zakročili policajti - pardon: príslušníci Verejnej bezpečnosti - a noviny sa rozhorčovali nad protispoločenskými živlami, ktoré bránia pokroku a maria reštaurovanie historickej pamiatky. Vzácna lipa je už vyše pätnásť rokov na pravde božej a budova na Kapitulskej stojí a chátra ďalej.
Koľko nelegálne postavených novozbohatlíckych domov sa rozdrapuje pod Slavínom, to by vám vedel povedať Martin Huba; koľko a za čo sa ich "legalizovalo" dodatočne, to už azda iba jasnovidka. V Zürichu na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov prekročili nejakí švajčiarski rozdrapenci schválený pôdorys stavby vežiaka o niekoľko centimetrov, a keďže tá stavba bola z betónu, nemohli ju o tie "nadstavené" centimetre nijako "okresať", dodatočnú výnimku nedostali a vežiak museli zbúrať.
