Kostol v Čenstochovej. FOTO - REUTRES
Začiatkom júna 1978 Karol Wojtyla navštívil Poľsko prvý raz ako Ján Pavol II. Ani ja, ani moji priatelia sme sa o cirkevné záležitosti príliš nestarali. Bola to jednoznačne chyba. Lebo ak je karneval súčasťou náboženského prežívania, onen čas sme prežívali ako čas svätý, na hlavu postavený, ako čas, ktorý prestal plynúť.
Leto i jar 1978 boli práve takéto. Na uliciach, v putikách, v električkách bolo cítiť zárodky osobitej družnej eufórie. Každodennosť urobila akési krkolomné salto a my sme sa ocitli v moci surrealizmu. Z jednej strany pochmúrny a nudný komunizmus, smútok všednosti, nepekné a mŕtve tváre straníckych kádrov na televíznych obrazovkách a stránkach novín, hmatateľný pocit, že to takto bude navždy, do úplného konca sveta a nič sa nezmení, pretože podstata systému je vlastne umŕtvenosť, nehybnosť a agónia na veky vekov. A z druhej strany to nekaždodenné, surrealistické, absurdné zvolenie Poliaka na Petrov prestol. Boli sme primladí, príliš zahľadení do seba, aby sme pochopili podstatu pravdy o tom, že "Duch Svätý pôsobí, kedy chce" a na okamih, na zlomok večnosti si zaumienil urobiť teritóriom svojich skutkov tú podivuhodnú, surrealistickú krajinu nad Vislou. Nuž, skraja leta '78 sme o tom nemali ani šajnu.
