Autor je bývalý poslanec NR SR, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Jeden z prísľubov novembra 1989 bolo, že prestanú existovať „naši ľudia“, dovtedy známi aj ako „dobrí súdruhovia“. Vo verejnej sfére sa to však napriek určitému pokroku nikdy nepodarilo.
Posledné parlamentné voľby dostali k moci koalíciu postavenú na prísľube zmeny tohto systému. Po dvoch rokoch vlády môžeme zhodnotiť, ako sa jej darí.
Nemusí byť odborník, hlavne, že je podnikateľ
Súčasná garnitúra mala jedinečnú šancu zmeniť pravidlá hry nielen preto, že na to dostala mandát od voličov, ale i preto, že čelila menším prekážkam zvnútra. Pre HZDS či Smer boli klientelizmus a nerovnosť pred zákonom želateľnými, aj keď niekedy skrývanými atribútmi politickej moci.
Lídri KDH, SDKÚ, SMK či Mosta deklarovali záujem zmeniť fungovanie systému, ale čoskoro narazili na vnútorné prekážky. Systém „našich ľudí“ totiž nie je záležitosťou len malej skupinky na vrchole pyramídy. Aj pre miestne stranícke štruktúry bolo často základom úspešnej politiky miesto na úrade, nejaké tie verejné zákazky a schopnosť vybaviť si ochranu na polícii či na prokuratúre.
OĽaNO a SaS majú veľmi nízky počet členov. Najmä Igor Matovič a Richard Sulík sa tým radi chválili ako výhodou, ktorá im umožní byť úplne iní než ich predchodcovia. K čomu to viedlo?
Pri strane Sloboda a solidarita vidíme zaujímavý výsledok. Ak za stranícky klientelizmus považujeme obsadzovanie manažérskych a úradníckych funkcií „svojimi“ ľuďmi s cieľom uspokojiť ani nie tak verejný, ale skôr ich súkromný záujem, tak SaS v mnohom nadviazala na „tradičné“ strany. Sulík urobil napríklad predsedom Hlavného banského úradu podnikateľa s nábytkom – jeho jedinou kvalifikáciou bol zjavne post manželky ako okresnej predsedníčky strany.
Jeho nominanti majú celkovo veľmi rôznu úroveň kvality – patrí sem špičkový krízový manažér Ľuboš Lopatka, ktorý donedávna viedol MH Manažment, nástupcu Fondu národného majetku. Pretlačil však aj pochybných ľudí bez znalosti problematiky, kde okrem baníka – nábytkára je dobrým príkladom aj Ján Rudolf, predseda štátnych hmotných rezerv.
