Autor je komentátor portálu noviny.sk
Spoločenskou traumou uplynulého mesiaca je nevydanie Roberta Fica do rúk súdu. Mandát trojnásobného premiéra užiť si trestné stíhanie na slobode je však nespochybniteľný, na hlasovaní sa zúčastnili všetci zákonodarcovia do nohy, čo je skôr rarita.
Sklamanie voliča ústavne väčšinovej koalície je pochopiteľné. A úsmevné. Je to jeho presvedčenie, že cholera sa dá liečiť týfusom a Fico Matovičom, čo pomaly, ale isto ukladá slovenskú demokraciu do hrobu.
Detaily trestnoprávneho procesu a parlamentnej procedúry, ktoré médiá sledujú a sprostredkovávajú vo vysokom rozlíšení, takmer dokonale prekrývajú celkový obraz zákonodarnej biedy Slovenskej republiky. Nielenže pre stromy nevidíme les, ale pri detailných analýzach bunkovej štruktúry kôry a listov sme si prestali uvedomovať, že sa dívame na stromy.
Nejeden frustrovaný volič po hlasovaní utrúsil jedovatú poznámku, že takúto mizernú kvalitu parlamentu sme tu nemali od čias Vladimíra Mečiara. Čo je teda mimoriadne nespravodlivé tvrdenie.
Vtedy sme mali napospol príčetnú opozíciu, ktorá dávala krajine nádej. Hádzať Mikuláša Dzurindu alebo hoci aj Petra Weissa do jedného vreca s Milanom Mazurekom a Petrom Pellegrinim by bolo skutočne nefér.
Protimečiarovská opozícia mala jasnú politickú ambíciu, ktorá nebola iba sumou osobných ambícií jej členov – vstup Slovenska do NATO a Európskej únie. Dokázala spolupracovať, pretože mala agendu, ktorá presahovala osobné alebo stranícke záujmy. To však neznamená, že jej členovia nemali žiadne osobné záujmy. Po naplnení spoločných cieľov ich okamžite začali doháňať.
Korupcia nie je chyba
Ján Čarnogurský otvorene vyslovil tézu, že Vladimíra Mečiara ako zakladateľa štátu nemožno trestne stíhať. V právnom štáte je, samozrejme, možné stíhať kohokoľvek, kto sa dopustí zločinu a zanechá po sebe dôkazy. Lenže Slovensko sa plnohodnotným právnym štátom nikdy nestalo.
