Autor je teológ a spisovateľ
Na základnej škole koloval jeden z prvých detských vtipov o tom, ako sa povie nie a áno po bulharsky. Čo sme vtedy vedeli o Bulharsku – starí rodičia fajčievali BT, v Trnávke žila bulharská diaspóra zeleninárov, preto sa chodievalo na trh pre papriku k „Bulharovi“, ktorý bol na Miletičke a k „Bulharovi“ na Žilinskej. Ich zelenina bola chutnejšia ako od „Maďara“.
Pochádzala ešte viac z juhu, teda jej pestovatelia, ich rodičia alebo starí rodičia, papriky a paradajky zreli v skleníkoch, teda vo fóliovníkoch v malých robotníckych domčekoch na Trnávke medzi niekoľkými krčmami, v prízemnom teple medzi domami smerom na Duslo a odtiaľ prišiel vtip o bulharskom áno a nie spolu s kariérou Roba Grigorova a bratislavského ska.
Pri áno ste točili hlavou „nie“ a pri nie ste ňou kývali ako na „áno“ a všetci sa smiali. Každý rok sa našli nové deti, ktoré nevedeli, ako povedať áno a nie po bulharsky, a nevedeli to ani ich rodičia, ktorým to večer spolužiaci ukázali a tento bratislavský folklór z bulharskej enklávy sladkých paprík a rajčín sa rozšíril do celého sveta a dnes je súčasťou nášho jazyka a nášho myslenia, no už nejde o zeleninu z fóliovníkov ani o exotickú predstavu sveta, v ktorom odpovedajú ľudia naopak, tak ako sa nedá prevŕtať do Austrálie či vyletieť na vyhliadkovom balóne na Mesiac.
Hra o tróny v hlavách naruby
Ale už vtedy, na základnej škole na Cádrovej, niektorí nechápali, že to je vtip a osvojovali si svet naopak a odpovede naruby ako základ svojho budúceho uvažovania a vzťahu ku skutočnosti. Nové technológie nám mali v eufórii spojenej s ich náhlym príchodom pomôcť.
Pred dvadsiatimi rokmi sa objavovali seriózne štúdie o tom, že prežívame novú kognitívnu revolúciu a že vďaka dostupnosti všetkého si všetko osvojíme rýchlejšie a dokážeme s tým naložiť rovnako ako renesanční vzdelanci s tlačeným písmom a rozšírením základnej schopnosti čítať a primerane reprodukovať to, čo sme sa z čítania naučili.
