Autor je sociológ a vysokoškolský pedagóg
Vojna na Ukrajine nevyhnutne nasvecuje nanovo aj to, ako žijeme a ako chceme žiť tu, na Slovensku. Podnety na premýšľanie poskytli nedávne prieskumy verejnej mienky, ktoré upozornili na chabú ochotu brániť vlastnú krajinu v prípade vojenského napadnutia.
Získané odhady sa síce dosť líšili – podľa Slovenskej akadémie vied by krajinu so zbraňou v ruke bránilo 34 percent a podľa Focusu 23 percent mužov – zhodne však ukázali jedným smerom: podiel „ochotných“ je nízky. A to aj v medzinárodnom porovnaní, ako potvrdzujú staršie údaje z Výskumu európskych hodnôt 2017, kde Slovensko vykázalo tretí najnižší podiel spomedzi všetkých zúčastnených krajín.
K prípadnému morálnemu pohoršeniu nad prevažujúcim „nezáujmom“ alebo „letargiou“, ktoré ostro kontrastujú s reakciou obyvateľov Ukrajiny, možno pridať (prinajmenšom) tri poznámky. Hľadanie príčin by sa určite malo začať pri skúmaní povahy spoločenských väzieb, interpersonálnej i inštitucionálnej dôvery. Kde chýba spoločenský tmel, alebo kde má tekutú, nestálu povahu, tam sa ťažko dosahuje zhoda na orientácii na spoločné ciele.