Autor je filozof a publicista
Prezidentka 8. mája doobeda položila kvety na hrob padlých partizánov a poobede udelila štátne vyznamenania in memoriam trom mladým ľudáckym aktivistom.
Týmto aktom nepochopiteľne podporila tridsať rokov snáh rôznych kresťanských, národných a neoľudáckych síl o nájdenie symbolického nositeľa víťazstva nad komunizmom. Veľkou a počas ceremónie ani len nedotknutou otázkou však ostáva, prečo nimi musia byť ľudia preukázateľne a aktívne spojení s ľudáckym režimom fašistického vojnového slovenského štátu?
Udelením štátnych vyznamenaní pre Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduarda Tesára došlo v kontexte politiky pamäti k rehabilitácii a podpore tých prúdov, ktoré by v súčasnej Slovenskej republike rady videli pokračovanie vojnového slovenského štátu. Nuž, stalo sa. Nebolo to prvý a isto ani poslednýkrát.
Hneď po roku 1989 totiž vyvstala otázka, kto bude v našich podmienkach reprezentovať víťazstvo nad komunizmom. Občiansky disent na Slovensku tvorilo pár desiatok ľudí a do tejto súťaže sa preto nekvalifikovali.
