Autor je sociológ, pôsobí na Kodanskej univerzite
Pred minulým víkendom zverejnil predseda PS Michal Šimečka fotografiu z posedenia s Mikulášom Dzurindom. Hneď sa rozvírila diskusia, v ktorej mnohí vítali zmŕtvychvstanie SDKÚ v podobe PS (akoby nestačil kolaps Spolu, ktoré sa o túto reinkarnáciu pokúšalo). Iní sa zhrozili, že spojením s Dzurindom (len nech sa nepridá aj Mikloš!) sa PS vzdáva ľavicového aspektu.
Politická fantázia o návrate ikonickej reformnej dvojky je stálicou slovenského verejného priestoru. Dzurinda a Mikloš majú ako blanícki rytieri podľa očakávaní stredopravého (no aj progresívneho) spektra vycválať zo svojich jaskýň a vrátiť slovenskej politike víziu a slušnosť.
Dôvod je zrejmý – ideový rozklad slovenskej politiky sa nevyhol ani liberálnym pravičiarom. Asi najlepším príkladom je SaS, z ktorej sa stala entita bez akejkoľvek kolektívnej myšlienky, ak nepočítam nižšie dane. Postavy ako Gröhling či Zemanová, ktoré by sa mali venovať témam školstva alebo ekológie, pôsobia, že si vytiahli kratšiu zápalku a hlavnou náplňou ich činnosti je nevenovať sa témam školstva či ekológie.
