Fungujúci štát je nuda
Pred desiatimi rokmi som mala 23 rokov a bola som začínajúca redaktorka. Do parlamentu som chodila často. Raz sme boli s kamoškou vo štvrtok večer na diskotéke a z párty sme šli rovno na rannú poradu. Ja som bola presvedčená, že v ten deň sa zašijem do parlamentu, ktorý na obed odročí rokovanie a ja sa poberiem domov.
Túto historku spomínam preto, že parlament vtedy rokoval o dôchodkovej reforme štyri nekonečné dni a diskusia sa nakoniec v piatok skončila a ja som si celý tento deň dosť pretrpela. Vtedy bolo úplne bežné, že o návrhoch sa diskutovalo a o niektorých bola v pléne debata hodiny a dni. Rozpočet? Zákon roka!
Minister financií mal na to vždy vybookovaný týždeň v kalendári. Nemám rada, keď ľudia hovoria, že v minulosti bolo lepšie, ale občas to prosto treba povedať.
V tomto štáte sme totiž rezignovali na pravidlá a procesy. 1,2 miliardy eur prídavkov na deti z našich peňazí sa v tieto dni schvaľuje bez diskusie, bez návrhu, ktorý by videla živá duša. Viem, že je to nudné a titulky to neplní, ale my tu máme celý proces, akým sa majú prijímať zákony. Najprv sa napíše návrh, zverejní sa, dá sa do medzirezortného pripomienkového konania, kde sa každý môže vyjadriť - dokonca aj občania, ak získajú dosť podpisov pre svoje pripomienky. Návrh pripomienkujú odborníci, organizácie, a keď toto trvá dostatočne dlho, sadnú si všetci za stôl a dohadujú sa.
Návrh potom po mesiacoch tejto diskusie príde do parlamentu, kde je prvé čítanie. Hej, nuda. Odhlasujú to a ide to to druhého čítania, čo je ešte väčšia nuda. V druhom čítaní poslanci môžu meniť návrh a predkladať pozmeňováky a zákon sa až po tomto celom procese schváli.
Medzitým si ho môžu vyrátať analytici, ekonómovia a vôbec - môžeme to vidieť my všetci. Stále nuda, viem.
Nuda
Lenže fungujúci štát prosto je NUDA. Odborné debaty, analýzy, tabuľky nie sú videá z Cannes. Nie sú na vykrikovanie ani facebookové statusy. Je to prosto nuda, sedíš na zadku a rokuješ. Rezignovali sme na nudu a namiesto toho tu máme cirkusové šapito. Lístky máme síce všetci do prvého radu, ale zaplatili sme za ne jeden a štvrť miliardy.
Nechápte ma zle, ja vôbec nespochybňujem, či treba alebo netreba zdvíhať detské prídavky.
Spochybňujem proces, akým sme sa do tohto bodu dostali. Ak rozpočtová rada vydá analýzu, v ktorej viackrát priznáva, že sa riadili len tlačovou konferenciou ministra financií, niekde sa stala chyba. Takto sa tu dvaja politici hádajú, kto má správnu kalkulačku, a zatiaľ sa ekonómovia platení štátom za presne takéto analýzy pozerajú na túto debatu s otvorenými ústami.
Utajená analýza
Čerešnička na torte je už len to, že som si pred dvoma týždňami vypýtala analýzu Útvaru hodnoty za peniaze. Vrabce totiž čvirikajú, že na ÚHP analytici napísali komentár s názvom "Hodnota za peniaze v podpore plodnosti", a dočvirikali ku mne aj to, že je tam pasáž, ktorá zrejme hovorí, že pomôcť rodinám treba iným spôsobom, ako navrhuje minister financií Igor Matovič. A tak som poslala infožiadosť a čakala osem pracovných dní.
Prišla mi odpoveď, že ide o zamestnanecké dielo a sprístupniť by mi ho mohli, ak by súhlasil minister, ale nesúhlasí. A tak som sa nedostala k analýze štátneho analytického inštitútu, pretože čísla a fakty idú posledné dni bokom.
Ale ako sme vlastne spoluvinní aj my novinári? Hľadáme mäso, hádky, krik. Ak niekde niekto ziape, nastavujeme kamery a točíme. Ak niekto hovorí o rozpočte, zdá sa nám to nuda a do správ sa to nedostane.
Vykrikuje niekto, že ten a ten je idiot? Omieľame to v médiách dokola. V takom reve prehlušia každého, kto neziape a nevykrikuje, ale potichu trpezlivo hovorí o nejakom riešení. Slovensko potrebuje nudu, no zatiaľ má len cirkus.
Sexizmus nemá pohlavie
Redaktorka RTVS Barbora Žiačiková položila kanadskej asistentke trénera (pre neznabohov ako ja - bol to hokej) Nemecka Jessice Campbellovej nasledovnú otázku:
"Aké je to byť peknou ženou v čisto mužskom kolektíve plnom pohľadných mužov? Možno sa vám niektorí páčia viac ako ostatní," spýtala sa Žiačiková.
Možno si niektorí z vás pamätajú, že Barbora Žiačiková je redaktorka, ktorá kládla zvláštne otázky už počas olympiády. Až tak, že ju v statuse spomenul dokonca aj diplomatický minister Ivan Korčok.
Je to len symptóm - Barbora Žiačiková nie je nejaká extra výnimka. Prosto Slovensko je sexistická krajina a takto sa správame. Problém sexizmu nie je len v mužoch - prosto to máme naprogramované v hlavách všetci.
Stačí byť dostatočne senzitívny a vnímať svoje vlastné reakcie na ženy. Napríklad sa pozrite na fotky fínskej premiérky a položte si otázku, či sa vám to zdá čudné, či máte predsudky a aké emócie vami lomcujú. Ak k sebe budete dostatočne úprimní, určite niečo z toho pocítite. Podstatné je s tým pracovať.
Autorka sa nezníži ku komentovaniu Barbory Žiačikovej, keďže ju osobne pozná, ale rada by pripomenula, že už v júni nás čaká voľba riaditeľa RTVS. Jaroslav Rezník je v RTVS presne o päť rokov dlhšie, ako mal byť. Inštitúciu, kam posielate každý mesiac svoje peniaze, zanechal v absolútnom rozklade - morálnom aj fyzickom - a ešte sa na poslednú chvíľu snaží lobovať za svoje znovuzvolenie bizarnými rozhodnutiami o moderátorských dvojiciach.
Éra týchto manažérov z 90. rokov, ktorí sa dohadujú s politikmi a neposkytujú verejnosti službu, by sa hádam už v roku 2022 mohla naozaj skončiť. Držme si palce, RTVS patrí nám. Nie im.
Reforma nemocníc aj patológ
Každý týždeň vyberám aj najzaujímavejšie rozhovory z týždňa, ktoré som robila. Tentoraz opäť vyberám dva a oba sa týkajú zdravotníctva.
Norbert Moravanský je patológ s charizmou, ktorý sa vrátil z Ukrajiny, kde vyšetroval vojnové zločiny. Veľmi zaujímavo rozpráva o svojej práci, o tom, ako si drží odstup, či sa dá pozerať na telá ruských vojakov bez hnevu a či stále počuje sirény aj po návrate na Slovensko.
Druhý rozhovor je o reforme nemocníc a pláne obnovy. Martina Antošová už niekoľko rokov zastrešuje projekt novej martinskej nemocnice. Jej frustráciu cítiť na míle, pretože sa do odborného procesu zaplietla politika a hrozí, že nemocnica v Martine sa nepostaví.
Štátni úradníci, ktorí si robia svoju prácu napriek politikom, sú pre demokraciu a zdravú spoločnosť mimoriadne dôležití. Osobné hrdinstvo týchto ľudí je často podceňované, no mnohí Slovensku zachránili milióny eur z daní a pracujú pre lepšie Slovensko. Zostáva len dúfať, že ich svojím prístupom neodradíme úplne všetkých.
Demokracia je krehká
Že Timothy Snyder píše výborné knihy, vieme, ale ak máte menej času, oplatí sa sledovať jeho Twitter. Naposledy napísal zamyslenie o tom, že ak chceme pomôcť Ukrajincom, mali by sme sa im venovať viac než Rusku a Vladimirovi Putinovi. Jeho zamyslenia sú krátke, ale hlboké a nezaberú vám veľa času.
Tip na podcast týždňa
Hovorí sa, že najkľúčovejšie je poučiť sa z minulosti. Absolútne fantastický, hoci dosť tragický príklad toho, ako môže dopadnúť krajina, ktorá zabudne na svoju minulosť, sú Filipíny. Ako syn diktátora vďaka platenej mašinérii vymazal tyranskú históriu svojej rodiny a vyhral s absolútnym náskokom voľby.
Je to príbeh, ktorý by mal počuť aj každý na Slovensku. Víťazstvo Ferdinanda Marcosa je až v ďalekých Filipínach, ale jeho mentálny svet je nám blízko. Today in Focus vám dá strašidelný obraz toho, ako sa dá urobiť z čiernej biela, ak sa nevenujeme vlastnej histórii.
Hudobná bodka
Superbowl už síce máme v tomto roku za sebou, ale ja sa k nemu raz za čas vraciam bez ohľadu na americký futbal. Je to čisto subjektívne hodnotenie, ale za mňa bol najlepší polčas superbowlu ten, ktorý mal na starosti Prince. A keďže si myslím, že k tomu viac netreba povedať, stačí, ak si to pustíte.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste štvrté vydanie môjho newslettra ZKH píše. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete zdieľať pre ďalších ľudí. Ak chcete podporiť nezávislú žurnalistiku a zároveň mi urobiť náskok v štatistikách, ktoré chodia riaditeľovi vydavateľstva Alexejovi Fulmekovi každý mesiac, budeme radi, ak si predplatíte Denník SME cez akýkoľvek môj článok. Ďakujeme.
