Autor je teológ a spisovateľ
Nedávno sa ma priateľ, presvedčený, že existuje spoločná dobrá črta Slovákov, čo som mu nevyvracal, na bratislavskej terase opýtal, čo nás, Slovákov a Slovenky, spája. Myslel tým niečo ako hlbší kolektívny znak, konštantný psychologický prejav podobný francúzskemu Pavlovovmu reflexu pri dobre vyzretom syre a novo nájdenom románe Célina.
Obaja dobre naladení jarným počasím, keď je ešte Bratislava prímorským mestom, vo vzduchu cítiť večerný osviežovač vzduchu Slovnaftu a medvedieho cesnaku a ľudia začínajú opatrne nosiť krátke nohavice, prebrali sme teda slovenské dobré vlastnosti.
Sme dobrými hokejovými fanúšikmi, chodíme na huby, varíme v záhradách guláše – čo vieme hlavne z rozhlasových súťaží, kde sa vždy dovolajú partičke, ktorá práve varí guláš alebo sa naň pripravuje –, radi nadávame, čo je súčasťou nášho národného kultúrneho dedičstva, a všetci azda veríme, že za nádherné slovenské nadávky raz dostaneme, ako prví na svete, zápis UNESCO a naša reč tak bude navždy chránená.
Lenže to mu ešte stále nestačilo. Popíjal citronádu, hovoril o kosení trávy na Myjave, o blížiacom sa lete a suchu a pobádal ma, aby sme hľadali ďalej.
Liečebná sila rozprávky
Nad touto otázkou sa už v minulosti zamýšľalo mnoho ľudí a väčšina z nich skončila primerane zadaniu. Ján Lajčiak zomrel na lazoch, Samko Bohdan Hroboň zomrel dobrovoľne skokom, Janko Francisci sa stal opiomanom, Matuška zradcom, a teda zdá sa, že táto zdanlivo nevinná otázka, ktorá by mala mať svoju jednoduchú odpoveď v každom bedekri o Slovensku, môže mať na ľudskú myseľ a podstatu rovnaké zničujúce účinky ako vzdelanie na hlupákov.
