Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
V mojich očiach to boli dlho „slušní ľudia“. Nič nenasvedčovalo, že za zavretými dverami snívajú rovnaké sny ako tí, čo pochodujú mestom v replikách ľudáckych uniforiem a zdravia sa „Na stráž!“ a želajú si „Pekný biely deň“.
Prezidentka Zuzana Čaputová priznala chybu, keď in memoriam ocenila troch ľudí – Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára z Bielej légie.
Iste, zabili ich komunisti. Tak ako mnohých iných.
Prezidentka sa rozhodla
A tak ako mnohí iní aj títo traja patria do histórie. Je legitímne skúmať ich životný príbeh, nazerať naň v rôznych kontextoch. Majú svoje miesto v učebniciach dejepisu. Ich osud a najmä jeho zavŕšenie trestom smrti by nás nemal nechať chladnými.
Lenže na to, aby ho štát legitimizoval ako hrdinský, je v ňom veľa nedopovedaného.
Napríklad, akým spôsobom a s akým procesom súhlasu sa ich „skautský oddiel“ zmenil na oddiel Hlinkovej mládeže. A aj to, aký dosah mali tzv. hlásky Bielej légie na životné príbehy iných ľudí, napríklad na komunistov, o ktorých si mysleli, že majú mocenské ambície, už v čase druhej svetovej vojny.
Prezidentka vedela, čo robí a koho nesmierne urazí, poníži a naštve slovami „prepáčte, pomýlila som sa“. A tak, hoci vyznamenania priamo neodobrala, lebo sa to vlastne ani právne nedá, informáciou o nespokojnosti s vlastným rozhodnutím stornovala pátos, ktorý s ich udelením spája.
