Česi nám idú príkladom v Me too na školách
Keď sme pred niekoľkými rokmi priniesli sériu článkov o tábore Chachaland, téma sa nám s kolegom Romanom Cuprikom zdala jasná. Starší muž, ktorý vedie tábor, sexuálne zneužíval viaceré 13-ročné deti. Navyše také, ktoré mal na starosti v tábore.
Už vtedy ma šokovali niektoré reakcie. Viacerí ľudia prichádzali s teóriami, že možno vyzerala staršie, niektoré dievčatá sú predsa vyspelé. Viesť vôbec debatu o tom, či je normálne, že 40-ročný muž si medzi kamarátov privedie 13-ročnú frajerku a ľuďom sa to zdá normálne, sa mi hnusí.
Celá debata však ukazuje, ako vôbec nerozumieme ženám a dievčatám, ktoré sa ocitajú v neproporčnom mocenskom vzťahu. U nás sa tá debata ani nezačala, v susednom Česku už opatrne robia prvé kroky.
Tri príklady z Česka
Tento týždeň prišlo niekoľko správ od susedov – jeden od okoloidúceho, ktorý si všimol dvoch týpkov a veľmi mladé dievčatá. Muži mali nad 35 a dievčatá veľmi málo. Išli kúpiť alkohol a zamierili do hotela, kde nikomu nenapadlo skontrolovať, na čo chcú dospelí muži izbu s neplnoletými dievčatami.
Chalan zavolal políciu, dievčatá mali 13 rokov a boli naozaj v nebezpečí. Dajme bokom, že potom polovica národa v Česku diskutovala, či mali 15 alebo 13 – ako by to bolo normálne. No debata bola, začala sa a muž okoloidúci sa zachoval duchaprítomne a správne.
A prišli aj dva univerzitné prípady. Na Fakulte sociálnych štúdií Masarykovej univerzity napadol docent Pavel Dufek študentku. Explicitný opis nájdete v článku českého Denníka N alebo v podcaste Studio N.
Pre mňa je podstatnejšie, že keď to študentka povedala dekanovi, ten nezvyčajne rýchlo, jasne a nekompromisne konal a docenta ihneď prepustil. Dokonca sa citlivo správal k študentke, poskytol jej podporu a pomoc. Nespochybňoval jej výpoveď a okrem označenia páchateľa azda spravil všetko správne. Kudos za to.
Druhý prípad bol trochu menej brutálny, no predsa hrozný. Na lekárskej fakulte učil anatómiu pedagóg, ktorý jednej študentke prikázal, aby ukázala na sebe bod, ktorý je absolútne neomylne na intímnych partiách.
Neskôr sa ukázalo, že inú študentku pozýval na paddleboard, a tak celkovo to vlastne študentky zle pochopili a vysvetlili si to úplne inak.
Obťažoval, na slovenskej škole stále učí
Bola som pred pár mesiacmi na večeri so svojimi kamarátmi. Máme všetci už okolo 35, niektorí učia na vysokej škole. Doktorandi. Špásovali pri pohári vína, že chodia učiť, aby nahnali študentky k sebe do postele. Nakoniec sme rozprúdili debatu, že je to neetické a nevhodné. Niektorí súhlasili, niektorí tak pol na pol. K nám táto debata, bohužiaľ, ešte ani nedorazila.
Tak som jemne začala článkom Denníka N o toxickom učiteľovi na VŠVU. Svoje žiačky ponižoval, šikanoval a terorizoval. „Mladé ženy spomínali aj to, že ich zvykol hladiť, volať zdrobneninami alebo sa pýtať na intímne veci z ich života,“ písali kolegyne Ria a Jana vo svojom článku. Ivan Csudai na škole stále učí a je vedúcim 4. ateliéru na katedre maľby.
K žiadnej formálnej sankcii zo strany vedenia školy nedošlo. Ide totiž vraj o tvrdenie proti tvrdeniu. Konkrétne veľa tvrdení proti jednému tvrdeniu. Vedenie školy tvrdí, že študentky majú podať trestné oznámenie, inak nemôžu nič urobiť.
Nechcem si predstaviť, ako by u nás riešili český prípad z Masarykovej univerzity. Čo však chcieť od krajiny, kde vo chvíli, keď píšem tento článok, fotografujú na premiére baletu SND Pavla Traubnera ako celebritu.
Zažili sme to všetky
Za svoj život som zažila už veľa obťažovania. Rovnako ako všetky moje kamarátky. Rozumieme dynamike vzťahov, pretože sme si ich samy všetky zažili. Vieme, aké to je, keď vám profesor povie nechutnú, slizkú poznámku a všetkým naokolo je to trápne, len on si to nevšimol. Tak, ako vieme, že títo ľudia sa vám môžu pomstiť – na prednáškach, na skúškach aj na štátniciach. Vieme, aké to je, keď vám to robí šéf alebo protežovaný kolega.
Zmena sa začína postupne a možno by sa mohla začať na univerzitách, kde sú študenti. Kódex má byť jasný – učiteľ si za žiadnych okolností nemá začínať so študentmi.
Takéto pravidlá chránia všetkých – učiteľov aj študentov. V krajine, kde má Eduard Chmelár dieťa s vlastnou o 20 rokov mladšou študentkou a nikomu to nepripadá ani trochu čudné, to bude ťažké.
Hľadať partnerov si môžete po práci v bare. Ak chceme bezpečné prostredie, majú platiť prísne etické pravidlá. Neexistuje nič ako slobodná vôľa študentky poslať profesora do hája. Takto to nefunguje, vie to už celý civilizovaný svet, Slovensko už len musí pobehnúť aspoň po prvý checkpoint.
A predsa, keď sa rozprávam s mnohými normálnymi mužmi, nevedia si predstaviť, o čom vlastne hovoríme. Je ťažké vysvetliť to, keď to človek nezažil na vlastnej koži. Ak tomu chcete lepšie porozumieť, zatiaľ najlepšie to zvládol seriál.
Najlepšie zobrazená dynamika medzi mužom a ženou, ktorí nie sú v rovnocennom postavení, je v seriáli The Morning Show na Apple TV. Musíte však dopozerať prvú sériu až do posledného dielu – tam príde najlepšie zobrazenie toho, ako jeden a ten istý sexuálny styk môžu dvaja ľudia vnímať absolútne opačne. Výborné zobrazenie toho, aké komplikované to je v momente, ak nemôžete slobodne povedať nie. Nič lepšie som zatiaľ na túto tému nevidela.
Tip na podcast týždňa
Hoci nemám najveselšie týždne, dosť som to riskla a pustila som si tento týždeň dva diely podcastu Ľudskosť Barbory Marekovej. Zuzana Medzay je umelkyňa, ktorej pred dvanástimi rokmi zomrel pri autonehode 14-mesačný synček a manžel. Ona jediná prežila, odniesla si z toho obrovskú traumu a trvalo roky, kým sa z toho spamätala.
Hovorí bolestivo, ťažko, ale zároveň s nádejou. Hovorí o terapii, o tom, čo mala nemocnica urobiť lepšie, aby jej ešte nenaložili ďalší náklad. O traumách, bolesti, o psychickom zdraví.
Je to také silné počúvanie, že je možné, že si to budete musieť vypočuť na etapy. V každom prípade to absolútne stojí za to. Je to unikátne svedectvo a Barbora je unikátna moderátorka.
V kontexte tejto témy ma zaujal aj rozhovor v Postoji . Hoci kolegovia z konzervatívneho denníka tento týždeň vydali aj niekoľko tristných a trestuhodných článkov (pozdravujem toho, kto prekladal príhovor Viktora Orbána konzervatívcom. Keby Postoj dostával peniaze od Orbána, nevyzeralo by to inak), jeden sa im skutočne vydaril. Rozhovor Zuzany Hanusovej so speváčkou Máriou Podhradskou o tom, aké to je, keď má váš blízky človek ťažkú chorobu.
Paradoxne, hoci je to rozhovor o ťažkej chorobe, je prekvapivo pozitívny a pokojný. Rozhodne jedna z najinšpiratívnejších vecí, ktoré som tento týždeň čítala. Vďaka za to.
Robia to všetci, tak aj my
Tento týždeň som zakončila rozhovorom s predsedom parlamentu Borisom Kollárom. Osobitne výpovedná je pasáž od 13. minúty, kde vysvetľuje, že síce skrátené legislatívne konanie v minulosti kritizovali, ale taký je politický kolobeh, že strana hovorí niečo v opozícii, ale v koalícii robí niečo druhé.
Na otázku, či sa s tým má občan zmieriť, predseda Sme rodina ironicky odvetil, že to vyzerá, že sa s tým ani do budúcnosti nebude nič dať urobiť.
Rozoberali sme aj halu vo Vranove nad Topľou, ktorá sa volá Aréna P(ellegrini)K(ollár)O(bický), aj vojnu v polícii.
Koľko detí ešte musí zomrieť?
Pre Európu je to nepochopiteľné. Druhá najkrvavejšia streľba na škole v histórii USA znamená 19 zbytočne zavraždených malých detí a dve mŕtve učiteľky.
Stalo sa to desať rokov po tom, ako bola najkrvavejšia streľba na základnej (!) škole vôbec – Sandy Hook Ameriku nepoučil a Spojené štáty nevedia cez republikánov presadiť ani to, aby si zbraň nemohol kúpiť psychicky chorý človek.
K téme vyšlo niekoľko podcastov a veľa zaujímavých článkov. Vyberám taký, ktorý by sa vám mohol niekedy v živote hodiť – rozhovor so sociálnou pracovníčkou, ktorá sa špecializuje na smútok a traumu a na to, ako sa s deťmi o týchto témach rozprávať. Vyšiel tento týždeň v The Atlantic.
Hudobná bodka
Tento týždeň to bude prekvapivé – mladá speváčka Annet X z Česka má nový sólový album a nahrala niekoľko podarených live vystúpení na youtube. Nie som veľká fanúšička hiphopu, ale toto ma baví a hralo mi to celý týždeň v hlave. Mladá talentovaná speváčka začínala kedysi na youtube a je osviežujúci nový zjav na českej a slovenskej scéne.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste piate vydanie môjho newslettra ZKH píše. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi. Ak chcete podporiť nezávislú žurnalistiku a zároveň mi urobiť náskok v štatistikách, ktoré chodia riaditeľovi vydavateľstva Alexejovi Fulmekovi každý mesiac, budeme radi, ak si predplatíte denník SME cez akýkoľvek môj článok. Ďakujeme.
