Asi sa príliš nepohádame na myšlienke, že invázia na Ukrajinu ukázala, aký je Putin radikálne staromódny. Napriek báchorkám o nových typoch zbraní a pokročilej hybridnej vojne cieliacej na mysle, nie telá, sa deje presný opak.
Staré železo máruje vojakov aj civilistov a z Kremľa sa valí ťažké ideové retro založené na škandalóznom presvedčení, že v centrále sa rozhodne, či nejaký národ je a či ešte bude.
Závan potuchliny sa pripisoval raz Putinovmu duševnému stavu, inokedy apokalyptickému pocitu z posledných dní pred skonom na ťažkú chorobu, potom sa hovorilo o krúžku radikálov v jeho okolí, ktorí však zároveň vysielali v štátnej televízii a plnili tlač mapami s potrhanou Európou.
A napokon prišiel kult Z a analýza sa ochotne rozhovorila o imperiálnej nemoci v dušiach Rusov.
Keď však vystúpili Noam Chomsky a Henry Kissinger, jeden hviezda ľavicovej analýzy a druhý reálpolitickej stratégie, zacítili sme obdobný závan naftalínu. Napriek odlišnému umiestneniu na politickej škále sa stretli v požiadavke ustúpiť Rusku v snahe dosiahnuť mier.
