Je celkom bežné konštatovať, že nejaké nové slová alebo javy nepočúvame radi, a vtedy to vybavíme subjektívnym ohodnotením: fuj. Národniarsky orientované postavy pri tejto príležitosti občas fantazírujú aj o hroziacom zániku nášho jazyka.
Keďže jazyk sa používaním stále vyvíja, tu a tam vyvinie niečo nepekné. Lenže iným sa to (celkom legitímne) vidí pekné, a tak sa to stane nákazlivejším ako covid. A kým sa vyspíme, všade naokolo bzučí napríklad zmrzačený kondicionál v podobe „keby som vtáčkom, letím za les“.
Konkrétne toto božie dopustenie sa – hádam – prihodilo tak, že medzistupeň predstavoval tvar „kebyže mám“, lebo slovu kebyže sa odtúlal pôvodný a jediný spisovný význam (kiežby). Potom sa nám zachcelo skracovať, čo je bežný jav, a už to išlo ako snehová guľa.
Následne sedí prívrženec aj prívrženkyňa úzu a deskriptívnej jazykovedy (ja) celkom bezradne a dúfa, že sa nedožije zaradenia daného javu do spisovnej sféry. (V tomto prípade je to nádejné, hoci „keby mám“ je tu s nami už dlhé roky.)
Nuž a nie tak dávno ochorelo sloveso vedieť. Respektíve ochoreli slovesá „môcť“ a „dokázať“, začali chradnúť a „vedieť“ im zákerne odcudzilo význam aj výskyt.
Tak napríklad príde otázka: „Vieš to preložiť/zredigovať do týždňa?“ a už som aj nesvoja.
