Dobromyseľní ľudia dlho opakovane apelovali na dôstojnosť Eduarda Hegera či na jeho politickú a morálnu zodpovednosť za plnenie ústavných povinností pri organizácii činnosti vlády. Tieto apely nepadali na úrodnú pôdu, keďže, ako sa všeobecne vie, premiéra zaujíma len to, aby bol premiérom, zvyšok Slovenska môže aj zhorieť do tla.
Preto toleroval, že minister financií sa ujal faktického riadenia vlády a ľubovoľných rezortov, preto sa premiér zmieril s formou a obsahom neprijateľnými spormi medzi členmi vlády, ktoré „riešil“ buď zanovitým mlčaním, alebo jalovými výzvami občanom na vstupovanie si do kultúry úcty.

Táto stratégia radikálnej pasivity je nielenže trestuhodná až hanebná, ale urobila z Igora Matoviča monštrum. Na druhej strane je trochu pochopiteľná a najmä plnila svoj hlavný účel – udržiavať Hegera v premiérskej funkcii. Ibaže už jej dohára knôt.