Termín júnového summitu lídrov EÚ sa blíži a Ukrajinci si od neho sľubujú verdikt o udelení štatútu kandidátskej krajiny.
Kohokoľvek z kyjevskej politickej ekipy sa spýtate, nevypadne z nich presvedčenie, že do pol roka sú dnu a dobre bude. Pomerne vyrovnane hovoria o desaťročiach.
Okrem povzbudenia pre domáce obyvateľstvo má členstvo zavesené kdesi na horizonte aj veľmi praktickú rovinu. Vytvára záväzok členských štátov voči Ukrajine, aby sa na jej strasti dívali ako na vlastné. A aby mali motiváciu pomáhať – zbrojiť, plánovať, sankcionovať –, aj keď už opadne prvá aj druhá vlna občianskeho a politického pozdvihnutia.
Krym aj Donbas sú mementá, že európske veľmoci už neraz pristúpili na predstavu, že Ukrajina (Gruzínsko, Moldavsko) príde o nejaký ten fľak zeme, aby ony od seba odtisli konflikt s Ruskom.
V tomto svetle je škandalózne utorkové bilancovanie Angely Merkelovej, že vedela o likvidačnom nastavení Putinovho Ruska voči EÚ. Ako?! A zariadila sa podľa toho?
