Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Malo by to byť vlastne jasné: poskytneme dieťaťu bezpečný priestor. Potom treba ísť na sociálku. Podať trestné oznámenie.
Ibaže zoči-voči situácii tie postupy nie vždy zafungujú.
Stáli pri štarte tragédie a nevideli ju
Keď sledujeme, ako sa postupne odhaľuje príbeh detského tábora Chachaland na súde, vidíme, koľkí ľudia sú teraz, roky „potom“, nešťastní, koľkí revidujú svoje vtedajšie videnie situácie, koľkí postupne naberajú odvahu a hovoria o tom, čoho boli súčasťou. A koľkí cítia spoluvinu za to, že niekde v ich blízkosti sa štartovali ľudské tragédie (nevyhýbajme sa tomu pojmu), a pýtajú sa, čo mohli urobiť inak.
Stovky detí a desiatky dospelých sa za roky existencie tohto tábora pozerali na jeho predátorský koncept a nevyznali sa v ňom. Akoby sa aj mohli?
Vyrástli vo svete s takmer nulovou sexuálnou výchovou (doma aj v škole), nahrádzanou mýtmi o vzťahoch, prenášanými ústnym podaním a zlými príkladmi.
Nerozumeli tomu, že kolektívne sexualizované hry (oblizovanie čokolády cez celofán, haptické minútky aj táborové miss, kde dospelí za štafáže detí zostavujú rebríčky krásy pre násťročné vrátane promenády v plavkách) nie sú „vtipné a veselé“, ale hrajú vo vlhkom sne dospelých, ktorí ich kreujú a cez ne testujú, kam až budú môcť neskôr zájsť.
Chvastal sa, aký je v posteli s maloletými. V kauze Chachaland vypovedali svedkovia z tábora Čítajte Čo máme robiť?
Na sexuálnej výchove (doma aj v škole) by sa niekdajšie deti boli mohli naučiť napríklad to, že „prvýkrát som sa milovala v tábore s vedúcim“ nie je záležitosť lásky, ale je to sprosté zneužitie moci a najmä je to trestný čin.
