Matovičová odkázala prezidentke, že má mlčať
Igor Matovič už o prezidentke Čaputovej povedal všeličo. Najnovšie sme sa však od jeho manželky Pavlíny dozvedeli odpoveď na otázku, že čo by prezidentke odkázala ako žena žene. A ona odpovedala toto: „Žena sa nemusí do všetkého miešať a niekedy je mlčanie zlatom.“
V čase, keď v tejto krajine hovorí hocikto hocičo, keď tu lietajú idioti, debili, psychopati a aj fašistické hovná ako nadávky len tak parlamentom, je to pozoruhodný výrok.
Predstava, že ženy vo funkciách by mali robiť niečo iné ako muži, sa nesie celým mandátom prezidentky Čaputovej. Len nedávno počúvala od opozície, že sa mala zastať vyšetrovateľky inšpekcie Santusovej ako žena ženy. S týmto naratívom inak často pracuje aj poslankyňa Tabák – neustále opakuje, že všetky ženy by mali za každých okolností držať spolu, a oháňa sa ženstvom hore-dolu.
Ak je niečo, čo nám prinesie viac žien vo funkciách, tak je to koniec tejto predstavy – že ženy sú iné a mali by sa správať inak. Že ak je žena vo funkcii, má mlčať. A muži tu môžu valcovať pravidlá a ísť si spanilú jazdu agresie a vulgarizmov.
Najmä v týždni, keď sa manžel pani Matovičovej sám prirovnal k Židom počas holokaustu, je tento výrok zaujímavý. Otázka je, kto a kedy by mal teda mlčať.
Mala by som k tomu pár komentárov, ale v rámci pokoja v duši k tomu dodám len moje obľúbené meme, ktoré sa hodí takmer na každú koaličnú tlačovku posledných týždňov.
Deti sú v psychickej vojne, štát to nezvláda
Po dvoch rokoch pandémie sú deti v zúfalom stave. Detské psychiatrie vyzerajú ako vojnová medicína – na lôžkových oddeleniach sa robí triáž a berú len deti, ktoré sa chcú zabiť a hrozí im veľké nebezpečie. Pre ostatné nemajú miesto.
Niektorí lekári sa deťom s vážnymi problémami snažia pomôcť aspoň tak, že ich hospitalizujú na iné oddelenie a psychiater dochádza aspoň tam. Na Slovensku máme 40 detských psychiatrov na 800-tisíc detí. Šialenstvo.
Do toho všetkého napísali moje kolegyne Soňa Jánošová a Mia Žureková tragický príbeh detskej psychiatrickej liečebne v Hrani. Opisujú v ňom fyzické tresty, fackanie detí s diagnózami, kazajky aj sprchu dvakrát týždenne. Deti nemôžu komunikovať s rodičmi.
Jedna z pacientiek opisuje, ako 12-ročná strávila niekoľko mesiacov v Hrani – sebapoškodzovala sa, pretože ju jej nevlastný otec týral. V liečebni ju predávkovali silnými psychiatrickými liekmi.
Príbeh je to ťaživý, no podstatný. Liečebňa v Hrani je jediná (!) na Slovensku pre deti a dorast. No aj keby sme zajtra otvorili liečebne na západnom a strednom Slovensku, dopadlo by to možno podobne ako tá v Hrani. Navyše, kto by v nich pracoval? Už teraz nemáme pre deti psychiatrov a terapeutov – terapie sú drahé a čakačka je nekonečná.
A to sme ešte len pri deťoch. Čo psychické zdravie dospelých? Ako sú na tom matky samoživiteľky po pandémii? A čo lekári, lekárky či sestry? Neliečené traumy sú najhoršie traumy a máme ich všetci. Je na čase s tým niečo začať robiť. Sonin a Miin článok môže byť začiatkom debaty, ako by to nemalo vyzerať.
Kraus zaspal dobu, jeho talkshow je cringe
Z článkov ma tento týždeň zaujal opäť Respekt. Andrea Procházková – megatalentovaná mladá novinárka, ktorá sa raketovo stala rovno zástupkyňou šéfredaktora, si tento týždeň všímala talkshow Jana Krausa.
Už dlhšie je vidno, že ako sa spoločnosť posúva, moderátor Kraus až tak veľmi nie. Humor zabudnutý v 90. rokoch je niekedy trápny, niekedy ponižujúci a často toxický. Andrea si všimla jeho rozhovor s hercom Jiřím Mádlom. Ten v šou prišiel propagovať film, ktorý sa venuje terapii ľudí závislých od sexu.
Tu je krátky úryvok zo stĺpčeka Respektu. Podpisujem.
Dobrá správa pre nás plešatých
Iste, zatiaľ plešatá nie som a vravíte si – o čom to točí? Lenže ja mám diagnózu, ktorá sa v slovenskom zdravotníctve nazýva genderovo nekorektne „chlapská plešivosť“.
Súvisí s genetikou a hormonálnymi nerovnováhami a treba sa s tým aj psychicky aj spoločensky nejako vyrovnať. Tento týždeň nás plešatejúcich alebo plešatých potešila správa, že americká FDA schválila liek, ktorý pomohol mnohým pacientom, aby im opäť narástli vlasy.
Vo vzorke 1200 pacientov bolo 40 percent takých, ktorým sa za 36 týždňov podarilo získať vlasy naspäť. Zostáva mi dúfať, že ak raz na to príde, budem patriť medzi tých šťastných 40 percent.
Ak by ste článok hľadali v slovenčine, napísala o tom aj moja kolegyňa Denisa Koleničová tu.
Musíme viesť diskusiu bez emócií
Každý, kto zažil partnerské násilie, vie, že sa nedajú robiť rýchle a jednoduché závery. Že dynamiky v takomto vzťahu sú náročné, ťažko opísateľné a skúsenosť je to neprenosná. Ja som v takomto vzťahu prežila tri roky a dodnes sa mi o detailoch ťažko rozpráva.
Stáva sa mi preto, že lepšie rozumiem normálnym, nevybičovaným debatám o partnerskom násilí a že niekedy počujem zrejme iný message, ako počuje niekto iný. Tento týždeň som sa odvážila po niekoľkých týždňoch predsa poskytnúť našim divákom pohľad na súdny spor Johnnyho Deppa a Amber Heard od niekoho, kto roky rieši presne tento typ vzťahov a partnerského násilia. Od niekoho, kto veľmi citlivo a opatrne komunikuje a dokonca nemal žiadne necitlivé a ultimátne vyhlásenia ani na adresu herečky, ani herca.
Hovorili sme o necitlivosti spoločnosti, o tom, kde sa v ľuďoch vlastne berie tá zloba a či by niečo podobne intímne vôbec malo byť vysielané naživo. Zaujímavý pohľad na to pomerne komplexne ponúka článok v The New York Times, ktorý opisuje mašinériu sociálnych sietí, ktorá sa počas tohto súdu spustila.
Ešte lepšie to opisuje článok v The Time o tom, či vôbec existuje perfektná obeť násilia. Tik-tok a instagram v tom majú jasno, verím, že vy budete trocha racionálnejší a pokojnejší a dokážete sa pozrieť na tieto články a na môj rozhovor bez emócií a s otvorenou mysľou.
Rozhovor s Idou Želinskou bol pre mňa ťažký najmä preto, že som vedela, čo to spustí. Hejt, nenávisť a nechutné komentáre. E-maily, správy, komenty. To všetko sa začalo už o hodinu po spustení a ja si stále kladiem otázku – prečo sa nedokážeme o partnerskom násilí rozprávať normálne?
Tip na podcast týždňa
Lenka Kabrhelová len nedávno odišla z Českého rozhlasu a Vinohradskej 12 a založila si vlastný podcast, ktorý sa volá 5:59. Nedávno mala na pražskej Náplavce aj živé vysielanie s divákmi a pozvala si ekonóma Tomáša Sedláčka. Ak ho ešte nepoznáte, mali by ste.
Tomáš spája témy viery, filozofie a ekonómie a vie o tom rozprávať tak zaujímavo, že my ostatní to dokážeme hodiny počúvať. Jeho pohľad na neustály rast, na infláciu, ale aj na vojnu a to, ako to mení pravidlá ekonomiky pre západný svet, je zaujímavý a diskusia s Lenkou je môj tohtotýždňový tip na podcast týždňa.
Hudobná bodka
Bez toho, aby som sa chválila a vy ste mi závideli, na budúci týždeň idem na koncert Jacoba Colliera. Jeho fanúšičkou je moja sestra a ja som jej lístky kúpila na narodeniny.
Jeho hlas je balzam na dušu a jeho multiinštrumentálny talent je nevídaný a tak trocha neuveriteľný. Dnešná hudobná bodka na záver je Make Me Cry od Jacoba Colliera. Poplakať si je niekedy oslobodzujúce, skúste to s Jacobom.
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste ôsme vydanie môjho newslettra ZKH píše. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi. Ak chcete podporiť nezávislú žurnalistiku a zároveň mi urobiť náskok v štatistikách, ktoré chodia riaditeľovi vydavateľstva Alexejovi Fulmekovi každý mesiac, budeme radi, ak si predplatíte denník SME cez akýkoľvek môj článok. Ďakujeme.
