Prieskum, ktorý ukazuje, koľko ľudí by naisto Zuzanu Čaputovú opäť volilo (15 percent), je ďalší v poradí, ktorý hlási, že medové obdobie prezidentky sa skončilo.
K špekuláciám, čo sa mohlo stať – prirodzený pokles dôvery, ohováračská kampaň, rozkolísaný výkon v záťažovom období –, sa pripojila aj samotná prezidentka.
Politici a verejní funkcionári málokedy zvyknú podstupovať sebareflexiu, preto je jej snaha zhodnotiť svoj výkon aj s výhradami pomerne neobvyklá.
Čaputová si zvolila ako mierku úspechu vo funkcii dve ambície, ktoré mala pri inaugurácii: dávať hlas tým, ktorých nepočuť, a nezakladať deliace čiary. Práve to druhé vyhodnotila ako zdroj neúspechu. („Sama viem, že sa mi táto snaha o rovnováhu nie vždy podarila.“)

Určite patrí k Čaputovej plusom, že sa pokúša skúmať možnosti prezidentskej funkcie a neuspokojuje sa s papierovým či zvykovým znením. V skutočnosti však hľadá, kde by len mohla byť na osoh.
Odbiehanie k rolám mediátorky či osvetovej pracovníčky môže kadekoho aj rozčuľovať. Naša prezidentská aj demokratická tradícia zas nie je taká dlhá a rozvinutá, aby sa v nej nedalo čosi nové vyhútať a zakotviť.
Horšie je to už s realizáciou samotného zámeru.