Autor je teológ a spisovateľ
Ako by sme mali na to všetko, čo sa v našej spoločnosti odohráva, reagovať, aby sme sami seba neuvrhli do pasce nastraženej takzvanými politickými diskusiami a takzvanými politickými názormi.
Za posledné roky sledujeme, že takzvané politické diskusie v hlavných televíznych reláciách a takzvané politické názory už nie sú odbornou polemikou o tom, aké vysoké majú byť dane alebo do akej miery môžeme byť nezávislí od jadrovej energie, ale sebaprezentáciou takzvaných politikov.
Tí, ako napríklad Gyimesi, sa stali vďaka, prepytujem, absolútne psychotickému bľabotaniu o čomkoľvek expertmi na niekoľko tém zároveň, hoci kvalifikáciu nemá ani na jednu z nich.
Čokoľvek z produkcie Gyimesiho o energetike, Slovnafte, jeho doslova nemorálna hlúposť a obdiv k ruskému agentovi Putinovi, má úroveň debát s bratislavskými taxikármi v polovici 90. rokov, hoci oni, na rozdiel od Gyimesiho, nemali prístup do televízie či do rozhlasu a ich názory cestovali mestom v nočných favoritoch ako štafetové posolstvo nihilizmu.
A ako vlastne budovať akúsi spoločenskú diskusiu, skutočnú odbornú spoločenskú diskusiu v krajine, kde mierotvorca Blanár verejne vyzýva, aby sme sa podvolili Putinovi. Akú diskusiu môžeme mať, keď vidíme, že našich spoluobčanov sa zmocňuje hystéria už nielen pri medveďoch, ale najnovšie aj pri petržalských vranách, ktoré ako Hitchcockove čajky terorizujú obyvateľov panelákov.
A s kým, z akého spektra, chceme hovoriť o spoločnosti pre človeka, keď si tu parakresťanské kruhy pozývajú na besedy skrachovaných nevedcov na takej úrovni, že každý poriadny vzdelaný jezuita – ako pápež – by ich vysmial.
Od Lajčiaka cez Martinku k Tisovi
Regres slovenskej spoločnosti sa neprejavuje iba v úpadku politických mravov a kvality politickej práce, jej príznakom nie je len verejné šialenstvo Blahu, ktorý sa ako člen privilegovanej politickej kasty vydáva za Mandelu, vidíme to takmer všade.
