SME
Pondelok, 27. jún, 2022 | Meniny má Ladislav, Ladislava

Koľko faciek je dosť? (píše Eva Borušovičová)

Predstavte si, že sa môžete zachrániť.

(Zdroj: Zdroj: ADOBE STOCK)

Autorka je režisérka

Bol to šarmantný sebaistý muž. Úspešný. V kolektíve obľúbený. Svoju ženu udrel len málokedy. Len keď bol opitý alebo frustrovaný. Alebo oboje. A len keď si zaslúžila. A ona si veru často koledovala. Nechala v dreze neumytú lyžičku, usmievala sa na cudzích chlapov, vysedávala s kamarátkou na káve alebo tak divne bočila pohľadom.

Časom to bolo častejšie. Tá frustrácia, alkohol a koledovanie. Potom dostala rakovinu a umrela. Dezertovala do smrti. Zostala po nej dcéra. Ten chlapík ju mal celkom rád. No keď jedného dňa prišiel v noci domov a zakopol o jej tenisky, zbil aj ju. Utekala pred ním, plakala, prosila, kričala. Iritovalo ho to. Schytala ďalšie facky.

Sama si za to mohla. Sama si bola na vine. Keby zo školy nosila len jednotky, keby sa nevyškierala na chlapcov a udržovala domácnosť v dokonalom poriadku, mohla si žiť ako v bavlnke. Ale ona si nedala povedať. Trojka z písomky? Prach na vitríne? Telefón, ktorý zazvonil večer po ôsmej? Pretĺkol dcéru deviatou triedou aj štyrmi rokmi gymnázia, facky, päste, kopance.

Časom prestala pri bitkách prosiť, neskôr aj plakať. A jedného dňa, keď ju opitý v noci chytil za vlasy a udrel, sa tá osemnásťročná obeť otočila a s rozmachom mu päsťou vrazila do tváre. Nečakal to, stratil rovnováhu a spadol, krv z nosa mu zaliala košeľu. Sklonila sa nad ním a povedala mu hlasom pevným a bez stopy slabosti: „Ešte raz sa ma dotkneš a zabijem ťa. Zabijem."

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

O pár týždňov zmaturovala, odišla na brigádu a potom na internát. Už nikdy ju neudrel. Len nadával a preklínal. Ale ruku nezdvihol.

Dvadsať a šesť

Keď mi to tá dcéra rozprávala, mala štyridsať rokov, manžela, dieťa. A slzy v očiach.

„Kiežby v sebe každá obeť našla takú silu ako ty,“ povedala som jej.

„Kiežby mojej mame bol niekto pomohol, keď od neho chcela odísť po prvej facke,“ povedala ona. „Kiežby sa ma niektorá učiteľka v škole spýtala, ako sa mám, ako sa mi žije bez mamy, prečo mám modriny a prečo zaspávam na hodinách. Celé roky som dúfala, že nás niekto... že nás niečo zachráni. Je to nenávratne preč.“

A ja som si vtedy spomenula na dva štatistické údaje. Prvý je ten, že dvadsať percent slovenských žien a dievčat sa niekedy v živote stretne s násilím od partnera. Druhým je údaj, ktorý označuje, koľko priemerne trvá, kým sa týraná žena odhodlá odísť od agresora. Schválne, tipnite si. Koľko rokov faciek, vyhrážok, kopancov, ponižovania, sĺz a monoklov to je?

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Zuzana Kepplová, komentátorka denníka SME.

Môžu aj žrebovať.


4 h

Karikatúra denníka SME (Sliacky).


5 h
Igor Matovič počas spoločnej tlačovej konferencie s Richardom Sulíkom.

Heger chce odvrátiť odchádzanie SaS.


6 h
Peter Tkačenko

Poskladať hocičo bez Hlasu bude nesmierne komplikované.


6 h
SkryťZatvoriť reklamu