Deti si nemajú čo zaslúžiť prídavky
Predstava ľudí o nepracujúcich rodičoch ma dokáže ešte vždy zastihnúť nepripravenú. Ľudia si myslia všelijaké veci o rodičoch. Napríkad si zásadne každého takéhoto človeka predstavia ako alkoholického gamblera. Ako niekoho, kto necháva svoje deti hladné a je mu jedno, čo s nimi je.
Je to také hlúpe zjednodušenie veľkej skupiny ľudí, že ani tri newslettre by nestačili na rôzne príbehy týchto ľudí. Jedno však majú spoločné - všetkým záleží na ich deťoch. Všetci chcú pre ne lepšiu budúcnosť.
Takto pred rokom som prišla na košický Luník IX po roku pandémie. Dokončovali sme zatiaľ nevydaný posledný diel podcastu Odsúdení na neúspech. Dosť ma šokovalo, ako za rok niektoré chudobné rodiny prepadli do ešte väčšej chudoby.
My sme totiž počas pandémie pomáhali skoro všetkým, okrem ľudí na dávkach v hmotnej núdzi. Teória bola, že im dávky neklesli, tak sú všetci na porádku. Lenže z dávok v hmotnej núdzi sa na Slovensku vyžiť nedá.
Väčšina rodín, ktoré ich dostávajú, si privyrába fuškami, prácami, prosto fungujú v sivej ekonomike, lebo inak sa nedá. O toto všetko prišli počas pandémie a mnohí zostali naozaj v náročných situáciách.
Na Luníku to bolo viditeľné, a rozšírila sa aj najchudobnejšia časť chatrčí, ktorá sa volá Mašličkovo. Rozprávali sme sa tam s mladou matkou troch detí. Mohla mať tak 23 a detičky boli veľmi zlaté. Neustále nám opakovala, že celý deň venuje tomu, aby sa deti mali dobre, a nezačali fetovať a nezamotali sa do problémov.
Predstava, že deti v osadách rodičia nemajú radi, je tak ďaleko od reality, ako táto vláda od konštruktívnej diskusie o prídavkoch na deti. Aj rodičia v osadách milujú svoje deti. Často je to ich jediná radosť. Ak si myslíte niečo iné, hlboko sa mýlite.
A čo samoživiteľky?
Ale nejde len o vylúčené komunity. Mnohé matky samoživiteľky s malými deťmi sa zamestnať nevedia. Nezoženú totiž jasle ani škôlku, a ak nemajú podporu rodiny, jednoducho majú smolu.
Podobne sú na tom rôzne typy rodín, z Bratislavy aj Jelšavy. Existuje prosto mnoho bariér, prečo niektorí rodičia nepracujú. Prídavky na deti majú byť z podstaty veci pre deti. My sme vytvorili systém, v ktorom hovoríme - tebe ich dáme, lebo ty si ich zaslúžiš. A tebe nie, lebo si sa narodil do zlej rodiny.
Fetiš so zásluhovosťou nás ženie do záhuby v mnohých témach. Okrem vyššie spomínaného napríklad aj pri bezdomovectve. Pri ľuďoch, ktorí sú závislí. Pri dôchodcoch. Mohli by sme menovať rad radom - správame sa k ľuďom tak, že si musia najprv zaslúžiť dôstojný život, a až potom ho dostanú. Z trojizbáka v Starom meste sa to povie ľahko. Z kartónu na ulici to už asi také možné nebude.
Kolegyňa Daniela Hajčáková sa pozrela na viaceré prípady rodín, ktoré si podľa našej spoločnosti zatiaľ pozornosť ani dôstojné peniaze nezaslúžili. Píše v ňom o pánovi Minárikovi, ktorý má svalovú distrofiu a je na vozíku. Jeho invalidný dôchodok je 336 eur. Má ešte priateľku - tiež na vozíku. Tá dostáva 350 eur. Pán Minárik potrebuje po desiatich rokoch invalidný vozík a zbiera naň peniaze.
"Vozík, ktorý by potreboval, stojí viac ako 16-tisíc eur. Ústredie práce mu však poskytne príspevok 5000 eur. Cez portál Ľudiaľuďom.sk sa preto snaží vyzbierať zvyšnú sumu od darcov," píše Danka v článku a mne zasa už po druhý raz, čo to čítam, zovrelo hrdlo. Zbierku nájdete tu.
Danka však píše aj o mame autistu, ktorá si nemôže dovoliť ani zubára. Dovolenku v Grécku, kam šla tesne pred zrútením a vyhorením, mala pred šiestimi rokmi a musela si na ňu požičať od brata.
Celý článok si môžete prečítať tu . Prídavky na deti dostane Boris Kollár, ale aj Jaroslav Haščák či majitelia ESETu. Vyššie spomínaní ľudia žijú nedôstojný život, hoci je to naša zodpovednosť. Sama som z privilegovanej rodiny, ktorá vždy mala všetkého dostatok.
Tento týždeň som bola v Londýne a spomínala som na to, ako som brázdila ulice centra s plnou peňaženkou počas jazykového kurzu. Nepotrebujem od tohto štátu extra peniaze. Potrebujem, aby sa postaral o ľudí, ktorí nemali také šťastie ako ja.
Fašisti budú vždy fašisti
Treba si to pripomínať - fašisti budú vždy fašisti. Tak trocha sme si totiž už na nich zvykli. Pamätám si ako sme si zvykali, že chodbami parlamentu chodil poslanec Uhrík v zimnom kabáte náhodne pripomínajúcom gardistický kabát.
Kolega Roman Cuprik preto urobil rýchle profily ľudí , ktorí podporili balíček Igora Matoviča. A je dobré pripomenúť si históriu poslanca Martina Beluského, ktorého minister Matovič označil za jedného z najinteligentnejších poslancov parlamentu.
Pre istotu teda pripájam starší článok kolegu Tomáša Kyseľa z Aktualít, kde o Martinovi Beluskom píše. A keďže mi kolegovia z oddelenia newsletterov hovorili, že nie je celkom jasné, že kliknutím na obrázky sa prekliknete na článok, pripájam pre istotu aj old school hypertextový link - TU.
San Francisco a jeho komplikovaný príbeh
Tento týždeň rozvíril diskusiu článok v ľavicovom The Atlantic. Je o príbehu mesta San Francisco, kde svoju pozíciu nedávno stratil progresívny Chesa Boudin, ktorý tam bol prokurátorom. Po protestoch Black Lives matter sa v USA začala diskusia o "defund the police" a začala sa aj debata o tom, že celý systém spravodlivosti je vlastne hlboko nespravodlivý.
Provokatívny článok od Nellie Bowles kritizuje niektoré prístupy, ktoré volá progresívne. Mäkký prístup k drobnej kriminalite, drahé bývanie a niečo, čo videl každý, kto kedy bol v SF - ľudia bez domova, ľudia na drogách.
Je to jediné mesto, v ktorom som videla skutočne si niekoho na ulici pichať heroín. Autorka hovorí aj o prílišnom strachu z rasizmu, ako príklad uvádza, že niektoré výberové školy rušia vstupné prijímačky, pretože sa to považuje za rasizmus.
Ako to už býva, problém je komplikovanejší, a ak sa na problém pozeráme konzervatívno-liberálne, nikam sa neposunieme. Dlhodobo pokrivený systém nemá jednoduché riešenia a ťažko sa to dá onálepkovať ľavo či pravo.
Problémy v USA sú hlboké, dlhoročné, a neexistuje na ne zázračný liek, ktorý by situáciu vyriešil za 24 mesiacov. Je ľahké prečítať si článok v The Atlantic a skonštatovať, že je lepšie vrátiť sa k starému dobrému americkému systému.
Ale ak sa človek pozrie do témy hlbšie a poctivo, nájde oveľa viac odtieňov debaty. Šialené štatistiky ľudí vo väzení za naozaj drobnú kriminalitu. Ľudia sediaci bez verdiktu súdu dlhé roky. A disproporčné štatistiky ľudí čiernej pleti sediacich vo väzení napovedajú, že niečo prosto nie je v poriadku. Zorientovať sa vám pomôže niekoľko dokumentov, ktoré vám odporúčam všetkými desiatimi.
Ten prvý je dokument 13th. Je práve o väzenskom systéme v USA a zostane vám z neho miestami až nevoľno.
Druhý dokument na túto tému je vlastne ešte horší - je to dokumentárna séria, ktorú produkoval Jay Z, o chlapcovi, ktorý sa volá Kalief Browder. Kaliefa zatkla polícia bez dôkazov, keď mal 16 rokov.
Bez súdu bol vo väzení šialene dlho, pretože sa odmietol priznať k niečomu, čo neurobil. Spravodlivý boj Kaliefa je tragický, smutný a dokresľuje chorý systém, ktorý v USA majú.
Sedel vo väzení tri nekonečné roky bez toho, aby vôbec dostal rozsudok od súdu - väčšinu z toho na samotke. Malo to preňho zničujúce následky. Je to príšerný príbeh, ale veľmi dôležitý.
Tragické trio hrozných príbehov zakončím sériou o Gabrielovi Hernandezovi - malom chlapcovi, ktorého utýrali na smrť.
Čo sa pôvodne zdá ako príbeh jednej rodiny, sa po niekoľkých dieloch zmení na príbeh celého systémového problému so sociálnymi pracovníkmi v USA.
Chudoba je zásadný faktor pri takmer všetkých problémoch. Séria Trials of Gabriel Hernandez vám vysvetlí, kde všade americká spoločnosť zlyháva.
Ak by vám to predsa len ešte nestačilo, o San Franciscu vyšiel aj diel The Daily. Dokresľuje dobre situáciu a nezjednodušuje problémy.
S priateľmi sa rozhovory robia ťažšie
Tento týždeň som mala väčšinu týždňa voľno, preto vyberám starší rozhovor s Adelou Vinczeovou. Rozprávali sme sa úprimne a robilo sa mi to ťažko. S blízkymi kamarátmi sa totiž robia rozhovory akosi ťažšie.
Adela je pre mňa mimoriadne inšpiratívna - v tom ako prijíma negatívne aj pozitívne udalosti, ako sa vyrovnáva sama so svojimi schízami a ako pekne a s úctou hovorí o druhých ľuďoch.
Tento týždeň preto nevyberám rozhovor, ktorý ma posledný týždeň najviac bavil, ale rozhovor, ktorý mi utkvel v pamäti. V rozhovore sme hovorili aj o tom, ako sa rozprávať s rodičmi, keď máte rôzny názor na pandémiu, a aj o tom, aké to je, keď vás zatracuje bratislavská kaviareň.
Tip na podcast týždňa
Málokedy sa stane, že Slovensko je v niečom lepšie ako Česko. Príbeh, ako Česko nechráni deti pred pedofilmi na školách, priniesol nedávno Český rozhlas v podcaste Vinohradská 12.
Je to síce nepekné počúvanie, ale dôležité. A podstatné je aj to, že u nás sme si túto domácu úlohu urobili. Ak je niekto odsúdený za zneužívanie detí, už nikdy nemôže byť učiteľom.
Diel o pedofiloch a Česku je môj tohtotýžňdový tip na podcast. Najsmutnejší na ňom sú ako vždy politici.
Hudobná bodka
Tohtotýždňová bodka je slovenská. Katarzia mala niekoľko rokov dozadu live vystúpenie s orchestrom a na Devíne. Milovať s Hudbou je moja hudobná bodka na záver. Užite si víkend, bez telefónov, s rodinou, kamošmi, láskou. Leto, víno, hudba a pustiť problémy von. To je aj môj plán na tento víkend. Držme si palce!
Ak ste sa dostali až sem, dočítali ste deviate vydanie môjho newslettra ZKH píše. Ak sa vám páčil, budem rada, ak ho budete šíriť aj medzi ďalšími ľuďmi. Ak chcete podporiť nezávislú žurnalistiku a zároveň mi urobiť náskok v štatistikách, ktoré chodia riaditeľovi vydavateľstva Alexejovi Fulmekovi každý mesiac, budeme radi, ak si predplatíte denník SME cez akýkoľvek môj článok. Ďakujeme.
