Od začiatku bolo jasné, že na návrhy nových mediálnych zákonov, ktoré pošlú starú právnu haraburdu ignorujúcu digitál do šrotu, nejaká tá hrozba číha až v parlamente.
Bol tam zaparkovaný niekoľko mesiacov s tým, že doňho štuchali najmä politici, ktorí sa cítia médiami ohrození.
Popritom tento zákon rieši neporovnateľne podstatnejšie veci než notoricky známe právo politika na odpoveď, domáceho maznáčika takmer všetkých politických reprezentácií, najmä potom, ako sa dostanú k moci.
Dezinfoweby musia odkryť vlastníkov aj darcov, politici si potvrdili právo na vyjadrenie Čítajte Osud legislatívy aj tak visel na tom, či aj politici dostanú právo na vyjadrenie sa k publikovanému obsahu (ak sa ich dotkne). Dokonca nielen k skutkovým tvrdeniam, ale aj k názorom, ak vyplývajú z nepravdivej informácie.
Nakoniec zákon prešiel výpalníckym spôsobom, ako mnohé veci prechádzajú v koalícii, kde sa Kollárova Rodina a Obyčajní ľudia oháňajú požiadavkami, ktoré raz splodí populizmus, niekedy ego a exhibicionizmus, občas biznis alebo obyčajná pomsta. Alebo s právom na vyjadrenie, alebo vôbec.
Pre lepšiu predstavu si však povedzme, ako a prečo zákon vznikal. Na rozdiel od Matovičovho danajského balíčka prešiel dôkladnou prípravou.
