Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Práve mu telefonovali podriadení, aby sa spýtali, kde je. „Už sa blížim,“ povedal starosta mestečka Slavutyč Jurij Fomičev. A potom pred sebou zbadal tank. Skúsil ho nenápadne obísť. Spoza kríkov vyšla skupinka ruských vojakov a postavili sa pred auto. Samopaly na ramenách, podivne pobavený výraz v tvári.
Zastavil. Na spor s nimi nemal dostatočné vybavenie. Okrem heveru, rezervy a lekárničky, ktorú otvoril naposledy pred ôsmimi rokmi, nebolo v aute nič použiteľné v takejto situácii. Žena hovorila, aby si dal lekárničku do poriadku. Nabudúce ju poslúchne.
Rusi nevedeli, že práve dostali starostu mesta, ktoré obliehajú a v najbližších hodinách ho chcú obsadiť.
Najskôr mu zobrali telefón. Nevyzeral nebezpečne. Skôr vystrašene. Tento štyridsiatnik nebude partizán ani žiadny hrdina, pomysleli si. Ruky za chrbtom mu však radšej zaviazali pevne. Auto si odviezli. Môže sa hodiť.
Vedú ho do lesa a on myslí na to, ako dobre, že sa toto nestalo, keď viezol rodinu z obkľúčeného mesta, ktoré sa možno o chvíľu, rovnako ako ďalšie ukrajinské obce, zmení na ruiny.
Našťastie chytili len jeho. Čo keby však mali v rukách jeho krásnu ženu a dievčatko? Vlastne bol za toto dobre načasované zajatie vďačný. Boh existuje, usúdil.
Pod borovicami ich čakala skupina dôstojníkov. Všetci s kuklami na hlave, ale podľa očí by ich vraj spoznal aj dnes. Jeden z nich, asi veliteľ, povedal, že teraz urobia „začistenie mesta“.
