Autorka je sociálna antropologička, pracuje v Sociologickom ústave SAV
Sme viac ako členovia svojich rodín. Toto by sme si ako mantru mali opakovať vždy, keď politici apelujú na naše pudy a hovoria, že rodiny sú základom našej spoločnosti a že práve oni naše rodiny ochránia.
Sme členovia rodín, ale sme aj jednotlivci. Sme členovia širších, rôzne definovaných spoločenstiev. Lokálnych, profesijných, záujmových či hodnotových. Z politického hľadiska je dôležité, že sme občania štátu. A politikov by sme primárne nemali zaujímať ako súčasti rodinných jednotiek, ale práve ako občania a občianky.
Hoci rodinu považoval za základnú stavebnú jednotku spoločnosti už Aristoteles, história politických usporiadaní je históriou snahy pozvoľne sa vymaniť z úzkeho definovania komunity len biologickou príbuznosťou. Je to snaha nemať vzťahy a prerozdeľovanie založené na klanoch.
Toto nastavenie má svoje korene v osvieteneckých ideáloch, ktoré zdôrazňovali rovnosť a slobodu jednotlivcov. Filozofka Elizabeth Brake dokonca tvrdí, že medzi nukleárnymi rodinami na jednej strane a rovnosťou príležitostí a demokratickým rozhodovaním na druhej môže byť napätie. V časoch, keď ekonomické prežitie individuálnych rodín visí na vlásku alebo keď sa časť občanov cíti vynechaná z politického diania, môžu rodiny začať ignorovať záujmy a práva toho, s kým sa neidentifikujú. Základom moderného demokratického štátu preto nie je rodina, ale občan.
