Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Možno to bolo pachuťou života v socializme, keď fráza „rodina je základnou bunkou spoločnosti“ vyskakovala bez ladu a skladu z každej učebnice a každého politického prejavu len preto, aby signalizovala, že aj naše domovy, aj naše najintímnejšie súkromie má štát pod kontrolou. Alebo sa o to aspoň snaží.
Kde sa vzali prorodinní politici
Potom sa na nejaký čas – možno aj pár desaťročí – stala „rodina“ v politickom tvarosloví niečím „normálnym“. Súčasťou jazyka zákonov a pravidiel.
No s výnimkou explozívnych zón (ako „sexuálna výchova“ alebo „registrované partnerstvo“ či „telesné tresty na deťoch“) nebola v epicentre pozornosti a už vôbec nie akcelerátorom konfliktu.
Rodina bola niečím prirodzeným, čo si nevyžaduje žiadne veľké definície. Úplná, neúplná, mnohopočetná, prípadne problémová. To stačilo. Téma sa ovíjala okolo konkrétnych politík – zákonov a pravidiel: tam zdvihnúť dávky, tam pridať službu, tam vyrovnať rozdiel medzi mužmi a ženami, nie okolo akýchsi fiktívnych hodnôt a ich verejného kádrovania.
Teraz (za „teraz“ považujme posledných päť či šesť rokov) sa to zmenilo. Skokom. „Rodiny“ a „tradície“ (samozrejme, konzervatívne) v nich začali odhodlane brániť politici a političky hore-dole spektrom.
A nielen tí, čo sú fixovaní na reguláciu sexuálneho života iných ľudí, skrytú za ochranou života.
Konzervatívnym prorodinným politikom je zrazu Boris Kollár – milenec mnohých žien a otec mnohých detí v mnohých rodinách.
Taký istý je dokonca aj riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník. Áno, ten, ktorý sa dokázal dohodnúť s Mečiarom aj s Dzurindom, len teraz sa mu to (aspoň zdanlivo) nedarí, tak to vraj bude ten dôvod.
Prorodinného bojovníka alebo, ako hovorí jeho žena Pavlína, „rytiera“ v sebe objavil Igor Matovič, keď zistil, že boj proti korupcii až tak neťahá.
„Rodina, rodina, rodina!“
