Autor je prekladateľ a publicista
Keby sme žili v ideálnom svete, titul v hokejovej lige by zakaždým získal Poprad a panoval by všeobecný konsenzus, že najlepšou knihou všetkých čias je Modlitba za Owena Meanyho.
Keby sme žili v ideálnom svete, volili by sme iba z lepších a najlepších možností a nemuseli by sme stále dookola robiť morálne kompromisy. Autor si napríklad ešte veľmi dobre pamätá, ako dal v prezidentských voľbách hlas Gašparovičovi, len aby nevyhral Mečiar, a nikdy na to nezabudne.
Lenže možno ste si všimli, že v ideálnom svete nežijeme; namiesto toho si celý život vyberáme menšie zlo a dosť často je ešte horšie. Nikdy nič nevyjde presne tak, ako by malo. Igor Matovič by povedal, že niekto nám to stále kazí.
No a keďže v ideálnom svete nežijeme, treba si povedať, že by nebolo od veci trochu sa vrátiť do skutočnosti, zreálniť očakávania a povedať si, čo je možné. A to, že ešte možno budeme vďační za Petra Pellegriniho.
Zhodnime sa na úplných základoch
Napíšme to tak, aby sa to nedalo nepochopiť. Autor týchto riadkov nevidí na Petrovi Pellegrinim nič dobré, nikdy si o ňom nič dobré nemyslel a môže to doložiť článkami bárs aj niekoľko rokov dozadu.
Akurát, že je to úplne jedno.
Zoberme to totiž od podlahy a povedzme si, čo sú tie absolútne piliere, na ktorých sa dokážeme dohodnúť. Také životné minimum, ktoré od budúcej vlády očakávame.
Mohlo by to byť napríklad členstvo v európskych a euroatlantických štruktúrach, orientácia na Západ, nejaká základná spravodlivosť. Skrátka, že nám po nasledujúcich voľbách úplne neprepne, nehodí nás to niekam k Rusku, nezačneme tu budovať nejakú neliberálnu demokraciu, bárskoho zatvárať a bojovať proti všetkým možným vonkajším aj vnútorným nepriateľom.
Málo? Zaiste, ale sme vo fáze, keď naozaj ide o tieto základy. Predpokladajme však, že sme sa na nich zhodli. A povedzme si aj, čo hrozí: tvrdý mafiánsky štát niekde medzi Poľskom a Maďarskom, národno-konzervatívna gubernia.
