Autorka je režisérka
Je leto a toto je dedina môjho detstva. V každom hrobe na cintoríne leží predok alebo príbuzní. Tento dom si väčšinu z nich pamätá.
Tam, kde máme teraz drevenú hojdačku, boli kedysi chlievy a zajačník. Náš denný harmonogram nemá so starým spôsobom života spoločné vôbec nič. Babka vstávala na svitaní, opatrila zvieratá a vyhnala husi na strnisko. Ja som potom zakaždým vzala kýbeľ s vodou a hrnčekom popolievala každé jedno husacie hovno, ktoré pristálo na betónovom chodníčku, aby sa lepšie zametalo.
Nikomu by nenapadlo vyrobiť mi preliezačky, zato som si na povale a v korune starého orecha spravila kráľovstvo, prečítala som tam za jedno popoludnie Chalúpku strýčka Toma. Všetko skvelé sa dialo na ulici.
Dedina nebola súostrovím izolovaných dvorov, bol to živý organizmus, ktorý pulzoval podľa zvonenia a obecného rozhlasu a cinkania železničných závor. Ľudia vedeli o sebe všetko, vysedávali na priedomí, motkali sa, rozprávali cez hrdzavé pokrútené ploty alebo keď vyhnali husi na rieku, alebo keď šli na cintorín polievať sirôtky, či keď šli do krčmy na malinovku alebo večer na omšu alebo na pohreb alebo do družstva po mlieko. Hmlisté povedomie o príbuzenských vzťahoch držali až do čias Jozefa II.
