Autor je teológ a spisovateľ
Roky počúvame, že RTVS by mala byť ako ČT. Väčšina ľudí si pod tým predstaví zmes kvalitných televíznych seriálov, spravodajstvo na vlastnom okruhu a istú inštitucionálnu prestíž. Z mnohých relácií Českej televízie sa stali samostatné kultúrne inštitúcie – rozhovory Václava Moravca, nočné profilové medailóny so zaujímavými ľuďmi a to, čo sa dnes nazýva high quality TV.
Podstatou uceleného pocitu z produkcie ČT, hoci aj Praha má vlastných politických predátorov, lobistov a producentov, je však niečo iné. Česká televízia vo svojej produkcii dlhodobo jasne zadefinovala, čo je kultúrnou podstatou jej práce, zameriava sa na mapovanie, systematizáciu a spracovanie českej a moravskej krajiny a udržiava audiovizuálnu scénu v centre pozornosti spoločnosti práve preto, že je súčasťou kolektívnej českej identity.
Český filmový priemysel dokáže takisto vyprodukovať podpriemerné a urážlivé nezmysly. V systéme nazývanom česká komédia o chlípnych mužoch a mladých lyžiarkach v Špindloch, Tatrách alebo „pši moži“ nájdeme rovnako podradnú produkciu ako u nás, no nie vo verejnoprávnom priestore.
Predovšetkým však ČT, akokoľvek vystavovaná politickej zlovôli rovnako ako všade v Európe, nerezignovala na formovanie a kanonizovanie kultúrnej identity národa a dokázala, že aj pomerne mladé kultúrne inštitúcie – v porovnaní s dĺžkou existencie divadla alebo opery – dokážu a musia reflektovať stav spoločnosti v jej najdiskrétnejších tvorivých a abstraktných prejavoch.
