Autorka je sociologička
Téma pôrodníckeho násilia alebo porušovania práv žien pri predpôrodnej, pôrodnej a popôrodnej starostlivosti rezonuje v slovenskej spoločnosti vďaka mimovládnym organizáciám už viac ako desať rokov. Minimálne od čias prvých správ o násilne sterilizovaných ženách.
Debata sa zintenzívnila po filme Zuzany Limovej z roku 2016, v ktorom režisérka zaznamenala nelichotivé až hororové situácie, ktoré by nemali „nositeľky budúcich generácií“ vôbec zažívať.
Reakcie pôrodníkov na film (zvláštne, že všetko mužov) boli v tom čase zväčša presne v tom duchu, ako sme videli vo filme. Urážajúce, nerešpektujúce a bagatelizujúce skúsenosti žien. A vraj nejde o celoplošný problém, ale len o ojedinelé prípady.
Nasledujúce monitoringy však potvrdili systémové zlyhania a režisérka Maia Martiniak priniesla ďalšie svedectvá umlčiavaných žien.
Pribudlo aj niekoľko ďalších štúdií o fackovaní a priväzovaní žien pri pôrode, rasistických poznámkach pri rodiacich rómskych ženách a ich segregácii do „rómskych izieb“, rutinných nástrihov hrádzí, takzvanej epizitómii napriek nesúhlasu ženy a iných žitých hororov na pôrodníckych sálach.
Dlho očakávané štandardy pre gynekológiu a pôrodníctvo voľačo málo riešia a minimálne apelujú na rešpektujúcu komunikáciu, informovanie a súhlas žien s tým, čo sa bude diať, a epizitómiu iba vo výnimočných prípadoch. Porušovanie práv žien pri pôrodoch sa konečne dostáva aj do učebníc. Tak už len zaviesť do praxe.
