Autor je teológ a spisovateľ
Tam by si nikdy nešiel, určite nie v lete, v lete veríš na juh, v lete veríš na lenivosť a horúci vzduch po západe slnka, na rozpálený piesok a rany z drobných skál. Potrebuješ ísť dole, ako sa vraví, dole kopcom, keď sa 1. júla európska platňa nakloní a zvažuje sa k Stredomoriu, preťažená holandskými a nemeckými karavanmi, skákaním na techno od východného Grécka po Gibraltár, všade, kde pribudnú milióny turistov, ale nie na západ, nie k Atlantiku.
A pôjdeš tam, na Finistère, najzápadnejší výbežok Francúzska, kde v lete zapadá slnko pred polnocou a od siedmej večer musíš nosiť vlnený námornícky sveter. Kúpiš si ho v rybárskej kooperatíve v Ploubalzanec, na začiatku móla, kde ráno vykladajú atlantické ryby muži so solenými bradami a väzenskými kerkami, šúľajúc tmavý tabak Scaferlati Caporal, ktorý voľakedy fasovali vojaci a legionári, predávaný v kraftových kockách ako prvé balenia maggi, medzi lanami hrubšími ako hrubá čiara atlantického horizontu, tam budeš spať prvú noc po dlhej ceste zo strednej Európy, na konci vtedajšieho známeho sveta medzi Finistère a Cote-d’Armor, kam prichádzali keltskí námorníci vyhnaní Sasmi, kde stavali na juhu Bretónska solárne navigačné systémy pre svoje náboženstvo v Carnacu, pre ľudské obete, pre vílu Morganu, neďaleko lesov, kde sa zbláznil Merlin a kde Hugo Prat naverboval do odboja počas druhej svetovej vojny mytologické postavy bojujúce na strane Spojencov.
Miesto Chateaubriandovho hrobu
Merlinovi ľudia poblúznili nemecké lode a nemeckých turistov dodnes trápi opevnené pobrežie Atlantikwall, rozstrieľané bunkre, jamy po šrapneloch, americkí vojaci zavesení s rozpáranými bruchami na ostnatom drôte, tisíce rokov po keltských moreplavcoch a pristávacom priestore pre ich vlastné predstavy.
V dedinách, pred ktorými varovali Parížanov bedekre ešte na začiatku minulého storočia, keď sa na pobreží objavili prvé kúpeľné paláce, v Saint Malo a Dinard, okúpte sa a ochutnajte chouchen, cidre a galette z pohánkovej múky, no nevzďaľujte sa od pobrežia. Vo vnútrozemí na vás číhajú Bretónci, hovoria divokým, starým jazykom, ich ženy nosia metrové coiffe, čipkované príčesky vysoké ako rozkonárené zvonice bretónskeho katolicizmu, smrdia sardinkami a venujú sa mágii.
Prišli Angličania, Rusi ostali nižšie, na baskickom pobreží, prišli Angličania, postavili melancholické vily, od Paimpol, poza Cap Fréhel, v Dinane a Saint Malo, odkiaľ v októbri vyrazí veterný peletón Route du Rhum, na pobreží bude ako každé štyri roky milión divákov a tisíce lodí, odprevadia svojich moreplavcov na západ, na Guadeloupe, potom zmiznú v korzárskych krčmách Saint Malo, v Hotel de France Chateaubriand, v Shamrocku, v Mer à boire, v meste, ktoré v zime zatvára promenádu pre vysoké vlnobitie.
Prístup na Grand Bé, ostrovček oproti mestským hradbám, ostáva zaliaty aj počas odlivu, vtedy je básnik Chateaubriand na ostrove sám, tak, ako to chcel, keď ho označil za miesto svojho hrobu, orientovaného na pobrežné Vaubanove pevnosti a anglo-normandské ostrovy. V zime premávajú nepravidelne, zastavia sa v Malo a pokračujú cez Jersey do Southamtonu.
Odtiaľ, z korzárskeho mesta, kde sa narodil Jacques Cartier a celá Kanada, pôjdeš cez Cancale, ich ustrice dorazili do Paríža, na Montorgeuil v XIV. storočí, reštaurácia Au Rocher de Cancale, kde jedával Proust, Balzac a Dumas ich podáva každý deň čerstvé, cestujú z Rungis, najväčší európsky trh pod Parížom. Zastavíš sa pontóne, ustrice sa tu podávajú nohami vo vode, lacnejšie ako langoš v Santovke, a už si možno v Normandii.
Normandia, miesto zmaru i zrodenia
Ešte si s nikým nehovoril, no ľudia hovoria okrúhlejšie a rýchlejšie, normandská francúzština je poznačená vikingskou kultúrou a mentalitou, slová sú ráznejšie a kratšie, len ťažko ich porovnávať s bretónskou francúzštinou sladkou ako jahodový džem z Plougastelu. A uvidíš Mont Saint Michel, ôsmy div sveta, svätyňu na pomedzí oceána a pláže, chrámový a kláštorný komplex absolútnej zrkadlovej symetrie, kde dostal Umberto Eco inšpiráciu pre Meno ruže, stojí na donedávna pohyblivých pieskoch, zasvätený írskym patrónom, s umelým násypom, nejasnou kultúrnou hranicou medzi keltskými Bretóncami a severskými Normanďanmi, dobyvateľmi Anglicka a syrárskeho priemyslu, s wimblendonskou trávou na camembertových pasienkoch, štíhlou gotikou a zákuskami na báze calvadosu a jabĺk.
Ďaleko od hranice vína, s krvavými plážami D Day, Omahou, Juno, Sword, s expozíciami a cintorínmi tisícov spojeneckých vojakov, československých vojakov, otázkou, či sa môžeme kúpať na Omaha Beach, či si môžeš dať café na Juno, alebo sendvič v Saint-Marie-sur-Mere, kde je na dverách kaviarní a barov aj slovenská vlajka s nápisom Vďaka osloboditeľom, sa začína Normandia, kráľovná panských krajov francúzskych dedičných dŕžav, spojka medzi anglickou a francúzskou korunou, jazyková enkláva normandských a atlantických dialektov, ktoré sa neskôr po objavení Kanady stali základom francúzskej francúzštiny.
Normandia so zničenými mestami počas oslobodenia, s mužmi a ženami severu, orientovaná na pivo a pálenky z trochy ovocia, so stálymi dažďami v Breste, Orelsanovom meste a novým centrom francúzskeho hip hopu, kraj masívnej priemyselnej konverzie a chudoby, lodníctva a upadajúceho rybolovu, bez vlastnej módy na rozdiel od žltých pršiplášťov Bretóncov, Normandia, ktorá dala Anglicku panovníkov a Francúzsku nepasterizované syry, vždy v susedskom konflikte s bretónskymi vojvodcami, oddelená od kultúrneho severu Belgickom a holandskými poldrami.
Tam zastaneš, v jablkových sadoch ako Čapek nad Kremnicou, necháš si naliať v Étretat medzi dvoma skalami, preskúmaš svetlo severu v Honffleur a Deauville, kde vznikal iný impresionizmus. So židovskými rodinami na plážach si porozprávaš o ich smútku za Izraelom a za Parížom, za prehranými stávkami na dostihoch pri pláži.
Prišli na dlhý víkend, ale ty sa pohneš ďalej, v Majestic Hoteli Normandia si stavil v rulete, svetlo je stále vysoko, na západe sú anglické skaly a Hastings, ponúknu ťa calvadosom, ráno vyrazíš ďalej, na juhozápad, cez horúci stred krajiny, bez plánov, vedený magnetizmom konca a sveta.
