Autorka je režisérka
Bolo to, myslím, v roku 1997. Divné temné deväťdesiate roky, mečiarovské časy, keď mizli stierače, puklice, mizli celé autá, strácali sa ľudia. Niektorých našli zhorených, iných zahrabaných. Z tých ostatných mnohí balili kufre a mnohí museli odpovedať na otázku, prečo ich tiež nebalia.
„Naozaj zostávaš? V čiernej diere Európy? Ty nevidíš, kam sa táto krajina rúti?“ spýtala sa ma jedna priateľka tesne predtým, ako sa jej Bratislava navždy stratila v spätnom zrkadielku po strop naprataného auta.
Zostávala som. Zostávala a verila, že sa z tohto všetkého dá vyhrabať a že u nás veľa ľudí a vecí stojí za to zostávanie. Tie otázky ma však nahlodávali. Prečo vlastne nejdem tiež preč? Niekam, kde sa žije lepšie, slobodnejšie, šťastnejšie?
Raz večer som sa na to spýtala Aleša Votavu. Bol to výtvarník a scénograf, talentovaný, vzdelaný, hovoril plynulo niekoľkými jazykmi. Sedeli sme v malej kuchyni na Heydukovej s opačne poskladaným kredencom a jedli cestoviny, ktoré sa naučil robiť počas umeleckého pobytu vo Ville de Medici. Spýtala som sa, či sa tiež chystá odísť.
„Odísť? A prečo?“ odpovedal prekvapene. „Toto je moja krajina. Môj domov. Tu sú ľudia a veci, ktoré milujem. Ja neodídem. Nech odídu oni. Tí, čo to tu ničia.“
Koľkokrát ešte?
Časy sa menili. Nikdy sa vlastne nehovorilo, že je tu dobre. Len sa v niektorých obdobiach menej hovorilo, že je tu zle.
Všetky voľby boli zásadné a šlo v nich o všetko. Stále nás desili výsledky prieskumov o tom, koľko slovenských absolventov zahraničných vysokých škôl sa už nechce vrátiť. Podchvíľou sme boli sklamaní tým, aké je u nás súdnictvo, zdravotníctvo, školstvo. Tak nejako sme však napredovali, vydávali sa a ženili, mali deti, premiéry a rigorózne skúšky a verili, že bude dobre.
A potom sa tohto roku zase niečo zlomilo a tá téma je tu zas. V priebehu niekoľkých dní mi traja ľudia povedali, že plánujú odísť, a pýtali sa, či aj ja neplánujem.
