Autor je teológ a spisovateľ
V Centrálnom masíve je vždy iné počasie. Iné ako v Burgundsku, iné ako v Midi a Dordogne, iné ako pod Parížom, pod sopkami, na vrchole Puy de Dôme, ústrednom zrezanom vulkáne, jednom z osemdesiatich, ktoré formujú horizont Auvergne.
Tadiaľto kráčali rímske légie do boja proti Galom v ich opevnenom hlavnom meste, dnešnom Lyone, na jeho úpätí vzniká Cantal a St. Nectaire, tvrdé zrejúce syry, v údoliach sú kostoly vyzdobené čiernymi románskymi madonami.
Odtiaľ, z hôr zasvätených Rimanmi Merkúrovi, schádzali o storočia neskôr pútnici zo severnej a strednej Európy, z Puy-en-Velay na Toulouse a cez baskické Pyreneje do Santiaga de Compostela.
Spomienky na reformáciu
V Auvergne uvidíš starú duchovnú krajinu, spirituálnu zvážnicu odchyľujúcu sa od vplyvov severu a langue d’oi, severnej, starofranskej francúzštiny smerom k Stredomoriu.
Ale ešte nie, ešte ťa čakajú ruiny trubadúrskej šľachty vo Ventadour, kde panoval prázdnemu svetu a plným lesom Bernart de Ventadorn, v údoliach z Vláčilových iniciačných filmov, kde sa gaštanové pralesy miešajú s cyprusmi, magický liečivý katolicizmus s katarskou herézou, náhorné plošiny Cévennes nad mestečkom Uzès s plytkými a rýchlymi potokmi, pri ktorých prorokovali prví hugenotskí kazatelia.
A tam sa v septembri zastavíš, na bohoslužbách pod stromami, na Assemblée du Desért, spomienke na prenasledovanie reformovaných rodín, ktorých potomkovia ušli do Holandska, Spojeného kráľovstva na Spitalfield v Londýne, pri Bricklane a do Škótska a niektorí až do Uhorského kráľovstva a opýtaš sa ich, prečo majú stále katarské rodinné mená, ako si všimol teológ a filozof z Univerzity v Montpelier Michel Jas a dovtípil sa, že atavizmus k heréze je v údoliach padajúcich z Auvergne, rozbiehajúcich sa na pobrežie za Montpelier prirodzený, neporaziteľný a stále živý.
V Aubracu, na náhornej planine, vyfúkanej tristo druhmi vetrov a dažďov pochopíš, aká dôležitá je kamenná strecha na salašoch, ako dokáže ochrániť na miestach, kde v lete v noci klesá teplota pod nulu, kúsok od pivníc, kde dozrieva rokfort a stojí najvýznamnejšia templárska komandéria Couvertoirade, kde sa od prvých pastierskych kultúr a presunu dobytka medzi pastvinami ako hlavné jedlo podával aligot – zemiaková kaša zamiešaná s roztopeným syrom, kde ti nalejú čoraz svetlejšie ružové víno a muži sa odvážia chodiť v lete po dedinských chodníkoch v tielkach.
Kde sa dá stále okúpať v riekach ako v Dordogne pri Sarlat-la-Canéda, najväčšej pamiatkovej rezervácii krajiny po Paríži, kde žil Étienne de la Boétie v pieskovcom dome medzi kultúrou hľuzoviek, storočnej vojny a kačacej pečene, ako rozumel dobrovoľnému zotročeniu, o ktorom písal počas morových epidémii v Bordeaux, odkiaľ v poslednej chvíli ušiel ako ty predvlani na chatu pod Ďumbierom.
A prevezieš sa cez viadukt v Millau, vrátiš sa späť, lebo to ešte nie je tvoja trajektória, si na prvom juhu, bez mora, v hustých lesoch s úrodou gaštanov, gaštanovou múkou v chlebe a v koláčoch, s gaštanovými džemami a gaštanovými zákuskami, kde zabíjala beštia z Gevaudanu a kde cirkev pestovala protiosvietenské povery.
No vrátiš sa a zvrtneš sa na juhozápad, do najteplejšieho Francúzska, do Midi-Toulousain, katarského mesta ruží, kde comte z Toulouse chránili odpadlíkov, židov, kabalistov, kde sa ľudia modlili v tajných skladacích kostoloch.
Dnes si ľahneš pri rieke, už si ďaleko od prvej línie okcitánskej poézie, no v okolitých sadoch a lazoch ešte stále počuť najstarší románsky moderný jazyk, na námestiach s fontánou a platanom, archetype okcitánskeho oddychu civilizácie žijúcej v tieni pred silným slnkom, za sebou si nechal plošiny Aubracu a Millevaches.
V stopách Richarda Levie srdce
Sto kilometrov od teba je Mare Nostrum, plodové jazero našich kultúr a jazykov, púšťaš sa dole, po rovnakej ceste, ktorou prešiel Richard Levie srdce cestou na tretiu krížovú výpravu, do svätyne Rocamadour vytesanej do skál nad dordonskými údoliami, kde v jaskyni Lascaux nechávali na stenách prví ľudia svoje plány do budúcnosti a svoje mystické úlovky.
Ešte si nevošiel do Toulouse, slnko je príliš vysoko, krúžiš po Albi, kde vyvraždili všetkých katarov a prejdeš sa až k pevnosti Montségur, kde dali René Nelli a Joë Bousquet osadiť pamätnú tabuľu za upálených veriacich zavraždených katolíckou cirkvou. Bolo to tak dávno, že z ich náboženstva ostal iba Otčenáš, ktorým sa modlia v pyrenejských dedinách.
Večer bude chladnejšie, zlomený front padajúci z Centrálneho masívu ochladí rieky a jazerá, no v Toulouse sa už nedá žiť, za ostatné roky tam teplota stúpa na viac ako 40 stupňov. Detské rozprašovače chladnej vody a fontány sú prázdne, prázdne sú aj ulice a obchody, krajina prahne, posúva sa do subtropického pásma, klimatická lavína strháva všetok život. Cyprusy sa menia na žlté vysušené čelenky, gaštany strácajú kôru, ľudia utekajú z miest pred horúčavou, tak ako v 14. storočí pred inkvizičnými tribúnami, o ktorých písal Le Roy Ladurie.
Je čas odísť. Pohneš sa po starých cestách nazývaných napoleonská magistrála smerom na Via Domitiana, peší pútnici idú lesmi, občas stretneš kavalierov, blížiš sa k pyrenejskému masívu, ale nepúšťaj sa dole ku Carcassonne, ocitneš sa v Aragone a Béziers, v andorskej pasci.
Vrátiš sa popod masív na sever, po starej pútnickej ceste k oceánu, necháš si pocit bohatej, nekodifikovanej krajiny, kde žili všetci spolu až do chvíle, kým ich náboženská moc nezačala zabíjať a nútiť k exilu.
Nápisy sa budú meniť, opúšťaš Okcitániu, opúšťaš staré dŕžavy anglickej koruny, si hlbšie na severozápad, vzduch v Tarascone je ostrejší a sýtejší. Tam si oddýchneš, v kempoch pri horských riekach, tam uvidíš, kde sa narodil Henrich IV., ktorý vymenil Paríž za jednu omšu a zradil svojich protestantských princov, tam si na hranici kultúr, prichádzaš k siedmim Provinciám, do krajiny s vlastným písmom a vlastnými účesmi, jazykom znejúcim ako prvý jazyk ľudstva.
Pri vjazde do Saint-Jean-de-Luz vieš, že si v Euskal Herria, v Baskicku, medzi oceánom a Pyrenejami, v bezpečí od cestovateľov v čase.
