Minulý týždeň som v košickom Artfore robil garde filmárovi Paľovi Pekarčíkovi v diskusii o tom, čo zažil za tri mesiace blízko frontu v Kyjeve, Charkove, Kramatorsku, Buči, Irpini.
Má to zažité, je dobrý pozorovateľ aj rozprávač - veď dokumentarista - a vďaka nemu to bola najlepšia beseda o vojne na Ukrajine, na ktorej som bol.
Ukazoval fotografie, na ktorých vojna vyzerala ako dve babky, čo varia polievku na ohni pred panelákom. Ako dievča, čo si robí domáce úlohy z matematiky v kryte. Ako pár chlapov v montérkach, ktorí prišli opraviť potrubie po výbuchu. Ako nenápadný, narýchlo fixkou napísaný tag "nechodiť, zamínované" s troma výkričníkmi pred vstupom do dvora medzi bytovkami. Ako krvavá škvrna na dlažbe s vedľa pohodenou chirurgickou rukavicou. Ako obhorené mŕtvoly tiel, ktorých sa ruskí vojaci chceli zbaviť.
