Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Bol som piatak. Díval som sa z okna našej triedy. Na školskom ihrisku hrali futbal piati chalani.
„Elán!“
Vyletel som z lavice. Matikár, bývalý boxer, sa rozkročil a roztiahol ruky. Obidve uličky však zahatať nezvládal a o pár sekúnd sme už prúdili chodbou na dvor. S inými triedami sme sa vliali do veľtoku, ktorý za okamih obkľúčil ihrisko v burácajúcom kotle.
Bolo to niekedy po vydaní platne Nie sme zlí. V našom meste mali koncert. Preliezli plot susedného hotela. Loptu mali vlastnú.
Túto príhodu som rozprával minule v krčme, kým z reproduktora nad nami znelo:
„Držíme spolu na ceste hore...“
Nato nám Teddy prezradil, že bol v kine na film Večný Jožo.
„Elán je socpop!“ oboril sa naňho Jano, ktorého voláme Kryzlo. „Oni mali byť exemplárne potrestaní a ty podporuješ komunizmus!“
Teddy naňho zarazene pozrel: „S priateľom, ako si ty, mi fakt nechýbajú nepriatelia.“
Kryzlo sa mýli. Nepoznám väčšieho antikomunistu ako Teddyho. Azda iba seba. Pár dní pred 17. novembrom 1989 sme po lampiónovom sprievode k VOSR spolu kriedou písali na múry: Osloboďte Havla!
