Torta uspokojuje materiálne potreby a čerešnička tie kultúrne. Je len na ozdobu, bude taká, akú si vraj môžeme a chceme dovoliť. Ak treba, zaobídeme sa aj bez nej.
Lenže takto primitívne s kultúrou zaobchádzal iba začínajúci, grunderský kapitalizmus, spoliehajúci sa výlučne na zákony trhu. Zredukoval kultúru na kultúrne statky, porovnateľné so všetkými ostatnými statkami ako rovnako obchodovateľný tovar. Do spotrebného koša sa kultúra nevošla, stala sa skôr luxusným tovarom. Značná časť kultúrnych statkov v tejto "skúške ohňom" napokon so cťou obstála a preukázala svoju vysokú trhovú hodnotu (napr. mnohé umelecké diela), u iných sa časom ukázalo, že ich trhová hodnota je síce nevyčísliteľná, napriek tomu sú však pre zdravo sa rozvíjajúcu spoločnosť nenahraditeľné. "Neviditeľná ruka trhu" tu narazila na hranice, za ktorými už na kultúru nedosiahne.
Cez slabiny trhového prístupu ku kultúre sa ukázala jej sila, hodnota a význam pre spoločnosť. Všeobecná deklarácia ľudských práv objavila popri klasických ľudských právach aj kultúrne práva a konštatovala, že všetky spolu sa navzájom dopĺňajú a sú od seba neoddeliteľné. V schematickej kategorizácii občianske a politické práva predstavujú síce prvú generáciu ľudských práv, táto sa však uplatňuje iba prostredníctvom ich druhej generácie, ktorej dominujú práve kultúrne práva.
Ak pred všetkými právami stojí právo na život, človek si ho uplatňuje ako právo na dôstojný život. Komplex toho, čo vytvára túto dôstojnosť, predstavuje práve kultúra spoločnosti, v ktorej žije. A to platí aj pre všetky ostatné občianske a politické práva. Človeku nestačí napríklad právo na slobodu prejavu in abstracto, vyžaduje jej konkretizáciu v materinskom jazyku. Materinský jazyk je však podstatná súčasť kultúry národa a právo na jeho používanie je kultúrnym právom. Sloboda vierovyznania je síce občianskym právom, avšak náboženstvo, ktorého sa týka, je typický kultúrny fenomén.
Viedenská svetová konferencia o ľudských právach (1993) ešte viac zdôraznila toto spojenie medzi kultúrnymi právami a úplným súborom všetkých ostatných ľudských práv. V jej intenciách "kultúra nie je súborom zvolených praktík, prišpendlených na súbor jednotlivcov, ktorí si inak užívajú celý okruh ľudských práv. Je organizačnou sieťou, v rámci ktorej sa tieto práva uplatňujú." (Danielle Celermajer) Inak povedané, je to práve kultúra, spätá s dôstojnosťou človeka, ktorá dáva všetkým ľudským právam zmysel.
