O štátnickej polohe Eduarda Hegera sa dá pomerne úspešne žartovať. Vehemencia, s akou sa zapojil do pomoci Ukrajine a podporil európsku súdržnosť, však bude vždy patriť k svetlým momentom našej histórie.
Následne venoval dosť energie vysvetľovaniu, prečo takýto postoj zaujal a prečo je pre našu (nielen susednú) krajinu až existenčne dôležitý.
Formulovať postoj, ktorý nie je kompilátom názorov z internetu, ale kopíruje potreby štátu, je v tomto kraji vzácnosťou, preto sme aj vzdali hold.
Žiaľ, jedným z efektov koaličnej krízy je (seba)degradovanie Hegera do úlohy nominanta OĽaNO, ktorý sa musí naplno venovať výkladu domácich udalostí tak, aby čo najúčinnejšie ochránil svojho straníckeho šéfa.
Jednak sa tak vzdal úlohy rozhodcu, ktorý disponuje nukleárnou možnosťou položiť funkciu, keby mal predsedať neprijateľnej koaličnej skladbe (vieme, aká to je, a vieme aj s podporou koho). No zanedbal aj ošetrovanie konsenzu v otázke Ukrajiny.
