Autor je riaditeľ think-tanku Adapt Institute
Víťazstvo a porážka patria medzi najstaršie koncepty, s akými sa vo vojenstve a politike dá stretnúť. Vojna na Ukrajine vrátila oba pojmy do každodennej slovnej zásoby.
Ak máme použiť športovú terminológiu, súperenie štátov a ozbrojené konflikty prebiehajú na viacerých ihriskách, úrovniach a v rôznych disciplínach súčasne, pričom sa navyše navzájom ovplyvňujú. Do „hry“ často vstupujú ďalší hráči, ktorí v hre sledujú vlastné záujmy. Zásadné asymetrie súperov sú bežnou záležitosťou.
Medzinárodné právo ako jednotný a všeobecne uznávaný súbor pravidiel býva ignorované, voči čomu pomyselný rozhodca v podobe OSN často nemôže či nechce zasiahnuť. Z toho vyplýva, že víťazstvo a porážka sú v medzinárodných vzťahoch, vojenstve a politike oveľa komplexnejšou záležitosťou než v športe.
Na začiatku je cieľ
Širokou definíciou víťazstva je dosiahnutie stanovených cieľov. Naopak, porážka je stavom odopretia stanovených cieľov, znemožnením ich dosiahnutia stratou vôle, schopností a kapacít. Logickým základom víťazstva aj prehry je teda jasné stanovenie cieľov.
Keďže konflikty typicky majú svoju vlastnú, nepredvídateľnú dynamiku, ktorá môže znemožniť dosiahnutie pôvodných cieľov, je namieste určitá flexibilita a prispôsobivosť. Dobrým príkladom je ústup ruských vojsk od Kyjeva, Charkova a ďalších dôležitých centier a následné presmerovanie ruského vojenského úsilia na Donbas či udržanie dobytého juhovýchodu Ukrajiny.
Ak predpokladáme, že počiatočným cieľom Vladimira Putina bola zmena režimu na Ukrajine, ktorú chcel docieliť rýchlym obsadením kľúčových miest, dobytie a kontrola Donecka a Luhanska je jednoznačne zúžením pôvodných cieľov. Nastať môže aj opačná situácia, keď sa prvotné úspechy nedarí premeniť na trvalejšie zisky. Platí, že čo bolo víťazstvom včera, nemusí byť víťazstvom dnes a už vôbec nie zajtra.
