Autor je teológ a spisovateľ
Zemité, zvlnené, vo farbách jesenného vinohradu, ktoré pokrývajú farebné dlaždice – tuiles vernissés, hotel Dieu v Beaune a hrady a zámky, dnes v majetku veľkých vinárskych rodín, v krajine burgundského vína, chránenej biosféry UNESCO, kde sa v okolí Givry a Côte de Nuit rodí najpôvodnejší pinot noir.
V Burgundsku je všetko poly, strechy sa vyznačujú lakovanou polychrómiou. V časoch, keď burgundské rody ovládali Flámsko, rozšírila sa na severe Európy polyfónia pochádzajúca z hlboko v burgundskej krajine rozloženého monastického života.
Vo Vézelay sa vyrážalo do Compostely, od cisterciánskeho kláštora Fontenay založeného Bernardom z Clairvaux po kláštor Cîteaux, v benediktínskom Cluny, všade v krajine nájdeme zasadenú duchovnú mapu starej Európy, super pozíciu dionýzovskej opojnosti spojenú s kultúrou pinotu a kláštorným životom.
Útočisko pre duchovnú disciplínu
Burgundsko so svojím bohatstvom, aristokratickým pohľadom na svet, skutočná panská krajina hraničiaca s chudobnejším stredom a nepokojným juhom, predstavovalo vždy útočisko pre duchovnú disciplínu, solídnu gotickú katedrálu, iniciačné tympany a rozety na Notre Dame de Dijon, s chrličmi púšťajúcimi v minulosti na hriešnikov vchádzajúcich z esplanády trestajúcu milosť a odpustenie, medzi hradmi ukrytými za pahorkatinu Morvanu, z vypracovaného kameňa burgundskej šľachty vedomej si spojitosti s vojvodami burgundskými pochovanými v Dijone v mramorových intarzovaných katafalkoch bohatých ako flámska čipka, stuhnutých v smrteľnom kŕči hmoty, tu, v historickom hlavnom meste, vyzdobenejšom ako kráľovská krypta v katedrále Saint Denis na severe Paríža.
Po kamenných uliciach Dijonu, v meste, o ktorom vznikla prvá zbierka voľnej poézie Aloysiusa Bertranda, ktorého obdivoval Baudelaire a posmeľoval ho v spisbe, ale zbytočne, kde ľudia veria, že v istý čas môžete za oknami počas ornamentálnej noci zazrieť sám seba, ako sa to malo stať Goethemu, možno pod vplyvom pinotu, vtedy ešte lacného a dostupného, dnes drahým kovom ťaženým v celom kraji, v spojených veľkých domoch, súdomí prenášajúcom sa na etiketu Aloxe-Corton, Vosne-Romanée.
Takmer vždy so spojovníkom, vnútorným znakom burgundskej mentality na povrchu lesklej ako lakované strechy, posmrtnej ako dekapitovaná spomienka na vlastný feudálny štát, konflikt s francúzskou korunou a vlastný jazyk, najtvrdšie zo všetkých nárečí, križiacky argot, pred ktorým utekali beduíni z Allepa, keď videli burgundskú výpravu. Opitú, špinavú, s vlastnými cirkusantmi, divokými zvieratami a prostitútkami, vernými veriacimi svojich urodzených mníchov z Cluny a Cîteaux.
Les blancs manteaux, biele plášte, o ktorých stredoveký kronikár Glaber okolo roku tisíc písal, že do očakávaného konca priniesli pokrývku bielych striech a kostolných veží a tam, kde ľudia dúfali vo večné tresty, prichádzala s rádovým poriadkom civilizácia, disciplína a kultúrna krajina.
V Beaune, v meste pred brexitom na jeseň plnom Angličanov, prichádzali autami s prívesmi, aby v novembri počas aukcie vína v Hospices de Beaune nakúpili fľaše pinotu od miestnych výrobcov, zatiaľ čo vnútri, na monumentálnom gotickom kostolnom nádvorí bývalej stredovekej nemocnice dražili investori z Ázie a Ruska najdrahšie fľaše vína, aby ich stiahli z obehu, nikdy neotvorili a neskôr odkázali svojim deťom tak, ako ich odkázali tí, ktorých potomkovia ich predávali.
Mesto, kde môžete degustovať ovocnú chuť duchovnej krajiny, hermetický pocit zo starobylosti opojenia, spojenie s galskou civilizáciou, ktorá sa naučila pestovať víno od Rimanov, oni od Grékov a oni od Feničanov, zakladateľov Marseille, ktorí potiahli vinohrad cez Côtes du Rhône po Lyon a na sever do vtedy barbarských okresov, do miest, kde sa ľudia opíjali medovinou a ohrievali pálenou rašelinou.
Kultúrna sila vína
Víno premenilo dobrodruhov na usadlíkov, z potulných dielní kameňotepcov sa stali ateliéry na exotickú gotiku, svety priečelí a lemovaní burgundských kostolov sa postupne menili na fantastické bestiáre, katalógy príšer, mýtických zvierat, večných trestov a zatratení, geometrický stred teologickej architektúry hrôzy, vyhrážajúcej sa okoloidúcim nočnými ulicami, s opitými Angličanmi čakajúcimi v autách s testermi na pokles alkoholu v krvi pred návratom do Normandie a odtiaľ domov, naložení na celý rok stokarátovým vínom, ktoré premenilo Burgundsko na hlavné mesto ušľachtilého alkoholizmu.
Tu vám nalejú pinot, tu vám ponúknu syr z opátstva Époisses jemný ako šľahačková snehová guľa, tu ochutnáte escargots de Bourgogne, pochúťku z burgundských slimákov, a jambon persillé – šunku v aspiku s nahrubo nakrájaným petržlenom v trasúcom sa želatínovom víre najstaršej gastronómie.
Tu, kúsok od Lyonu, ochutnáte vnútornosti živej prírody a vypočujete si počas vešpier gregoriánsky chorál, v Dijone a v Beaune, pilieroch goticko-dionýzovskej mentality kraja, kde neradi bývajú Francúzi z iných oblastí a neradi sem prichádzajú migranti do chladivého prostredia, kde je jeseň najdlhším obdobím roka, šikmé burgundské dažde bičujú vinohrad ako mnísi svoje chrbty v kartúze.
Tu sa môžete stále stretnúť s duchom bojovnosti a dobyvačnosti, ktorý z Burgundska urobil pevnosť vinohradníctva, pokušenia a instantnej spásy pod hlavami skamenených medúz na priečeliach gotických kostolov, ktoré fascinovali Aloysiusa a neskôr architekta a pamiatkara Viollet-le-Duca, ktorý zalieval lakované dlaždice burgundských kostolov a hradov do kĺzavej krusty času plynúceho v pivniciach veľkých vinárskych dynastií od najstarších fliaš z čias križiackych výprav po posmrtný wellness, vo vážnosti si užívajúceho vlastnú mramorovú večnosť vojvodu Filipa Odvážneho, nad mestskými pivnicami Dijonu, v ktorom je horčica najmenej žltou farbou spektra burgundskej opojnosti, sveta zaplneného stredovekými grimasami a zaliateho po nos teplým vínom pripomínajúcim obetný kúpeľ.
