Autorka je šéfredaktorka The Slovak Spectator
„Moja manželka Karen a ja sme práve dočítali váš článok o dôsledkoch ukrajinskej utečeneckej krízy vo vašej krajine. Hľadáme spôsob pomoci a koncom júna plánujeme cestu z nášho domova na Havaji do východnej Európy. Máme malú rodinnú nadáciu a mienime darovať dosť veľkú sumu peňazí, pravdepodobne cez katolícku charitu. Tiež by sme chceli pomôcť osobne. Boli by ste ochotná poradiť nám, aké sú možnosti pomoci na Slovensku?“
E-mail od Paula pristál v mojej schránke začiatkom mája, krátko po tom, ako NBC uverejnila môj článok pre americké publikum o tom, ako na Slovensku pomáhame ľuďom na úteku pred vojnou na Ukrajine.
Jeho otázka príliš nevybočovala z mojej bežnej korešpondencie s čitateľmi. V redakcii The Slovak Spectator často dostávame otázky od čitateľov zo zahraničia a ak vieme, snažíme sa im poradiť. V tomto prípade som poradiť vedela, tak som napísala krátku odpoveď. Vtedy som ešte netušila, že sa práve začal príbeh, na ktorý nikdy nezabudnem.
O sedem týždňov už manželský pár sedemdesiatnikov z Havaja sedel pri našom kuchynskom stole. Slovenskú stravu síce chválili, ale s očividnou chuťou sa pustili do pizze, ktorú pre nich upiekol môj manžel. Bol to ich posledný deň na Slovensku a Paul a Karen nám s oduševnením opisovali stretnutia s utečencami a s ľuďmi, ktorí sa o nich mesiace starajú.
„Radi trávime čas s ľuďmi, ktorí pomáhajú iným,“ povedal Paul. Ja tiež, pomyslela som si, keď som pozorovala, ako rukami jedia jednoduché jedlo, ktoré sme im ponúkli.
List na Havaj
Paul, Karen, ja viem, že vám nejde o publicitu a cestu na Slovensko ste podnikli diskrétne, tak, aby si ju všimli len tí, pre ktorých ste sem prišli. Ale sami ste mi povedali, že teraz je to môj príbeh. A príbehy žijú len vtedy, keď ich rozprávame.
Stretnutie s vami bolo pre mňa stretom so svetom takým vzdialeným, ako keby ani neexistoval. Žijete na opačnej strane zemegule, na ostrove, kde som nikdy nebola. Narodili ste sa dávno predo mnou a vaše životy sa odvíjali v úplne odlišných podmienkach ako moje dospievanie na Slovensku na prelome tisícročí.
Keď sme spolu prvýkrát telefonovali, zdalo sa mi, že nemáme nič spoločné. Počas našich stretnutí som si však uvedomila, že všetky tie veľké rozdiely sa zotrú, keď sa nám podarí nájsť niečo, čo nás spája. A len málokedy sa stane, že sa človek za pár dní naučí tak veľa.
