Minule mi zazvonil mobil. Neznáme číslo.
„Kto je tam?“ ozvalo sa v ňom.
„No, vy,“ odpovedal som slušne a neznámy zložil.
Otázka, ktorú mi položil, je z toho istého súdka nezmyselných dotazov, aké padajú zo zadných sedadiel rodinných áut: „Už sme tam?“
Z predného sedadla sa vráti nemenej duchaplná odpoveď: „Ešte tu nie sme.“
Existujú však aj oveľa nelogickejšie otázky. Pred časom som si bol zabehať na našom sídliskovom školskom ovále. Bolo už šero a neviem už, v ktorom koliesku sa mi zazdalo, že oproti beží moja manželka, najkrajšia zo všetkých.
Keď bola silueta bežiacej ženy pár prískokov odo mňa, získal som nejasné podozrenie, že to asi nebude moja manželka. Kokteil protichodných nervových impulzov spracovali moje gangliá do konkrétnej otázky: „To nie si ty?“
Hneď som zbadal, že na to niet odpovede, a radšej som zvýšil tempo. Zdalo sa mi, že tá žena tam potom ešte dosť dlho stála na mieste. Vôbec sa jej nečudujem, akoukoľvek odpoveďou by totiž vážne narušila integritu svojej osobnosti.
Hlavnú cenu v absurdnosti však jednoznačne vyhráva dobroprajná otázka, ktorá často zaznieva v spálni: „Spíš?“
Odpovedať na ňu nie je ľahké. Azda aj táto intelektuálna nemohúcosť je dôvod, pravda, okrem chrápania, škrípania zubov, výkrikov zo sna a ďalších fyziologických prejavov, prečo niektoré páry po čase začnú spávať oddelene. Podľa novej štúdie vedcov z arizonskej univerzity však robia chybu.
